Milí priatelia, s poľutovaním sme nútení Vám oznámiť, že v rámci štruktúrnych zmien práce Hlasu Ruska /MIA Rossiya segodnya/ webová stránka Hlasu Ruska v slovenskom jazyku a facebooková stránka sa nebudú viac obnovovať. Ďakujeme všetkým našim návštevníkom a expertom a všetkým tým, kto nás podporoval a pomáhal v práci v internetovom priestore.
27 januára 2015, 15:24

Blokáda Leningradu – bolesť, hlad a smrť

Blokáda Leningradu – bolesť, hlad a smrť

Dnes je 71. výročie úplného ukončenia blokády Leningradu. Začala sa 8. septembra 1941 a trvala skoro 900 dní. Leningrad stratil za roky blokády podľa rôznych hodnotení od 400 tisíc do  1,5 miliónov ľudí.

Väčšina nezahynula v dôsledku ostreľovania nepriateľa, ale od hladu. Norma chleba na osobu činila 125 gramov denne. Ľudia zomierali priamo na uliciach a smrť bola natoľko obvyklá, že nikoho neľakala. Ale obyvatelia Leningradu sa ako len mohli snažili podporiť vojakov na fronte. Na záchranu ranených odovzdali 144 litrov krvi.

Leningrad bol počas vojny fakticky ešte jedným koncentračným táborom, z ktorého sa fakticky nedalo utiecť. Obyvatelia sa nachádzali fakticky v neustálom strachu smrti – najdlhší letecký útok trval vyše 13 hodín. V meste vtedy vybuchlo vyše 2000 bômb. Ale ako spomínajú samotní obyvatelia mesta, nebolo to najstrašnejšie. Najťažšie bolo zvládnuť chlad a hlad. V zime mesto jednoducho vymieralo. Vodovod nefungoval, knihy a všetko čo horí pálili, aby sa aspoň trochu zohriať. Ľudia mrzli na uliciach a zomierali od hladu a nemohli nič zmeniť. Všetko ich utrpenie je v 9 riadkoch denníka Táni Savičevovej, ktorá zapisovala dátumy smrti celej je rodiny: Savičevoví zomreli. Zomreli všetci. Zostala len Táňa...

Ako písala vo svojom denníku iná obyvateľka Leningradu Jelena Skriabinová, ľudia od hladu natoľko zoslabli, že sa nebránia smrti. Zomierajú tak, akoby zaspávali. A ostatní napoly živí ľudia si ich vôbec nevšímajú.

Prvá jeseň a zima blokády boli najťažšie, rozpráva vedúca vedecko-výstavného oddelenia múzea obrany a blokády Leningradu Irina Muravjová:

- Najmenšia norma chleba bola od 20. novembra 1941 do 25. decembra 1941, kedy boli najmenšie normy pre deti a nepracujúcich – 125 gramov. Pracujúcim dávali 250 gramov. Ostatné potraviny dávali, keď v meste boli. Potraviny sa pravdaže končili a raz v decembri sa skončili vôbec. Zmietali všetko, čo bolo – aj lesk na pery, aj automobilový olej – jedli všetko, čo mohol vydržať žalúdok. A tých, kto sa ocitol v Leningrade odstupujúc pred fašistami, ubytovali na ubytovniach, nemali žiadne zásoby a začali zomierať ako prví.

December 1941 bol pre obyvateľov mesta jedným z najťažších. Mesto vtedy proste vymieralo. Každý deň zomieralo vyše 4 tisíc ľudí, niekedy ich bolo aj 7 tisíc.

Už vo februári 1942 sa normy vydávania chleba zvýšili. Deťom a nepracujúcim dávali po 300 gramov, pracujúcim po 500. Ale aj to bolo veľmi málo. Hoci si aj ľudia zvykli na také podmienky. Jedli všetko, čo sa aspoň nejako dalo zjesť: kvasnice, technický olej, spracované farby, glycerín. Vďaka jedeniu týchto „potravín“ vyrobili počas blokády v Leningrade vyše 11 tisíc ton salámy, tlačenky a iných potravín.

Ale to pravdaže nemohlo zachrániť pred hladom, hoci straty sa postupne znižovali. V januári 1942 zomrelo asi 130 tisíc osôb, v máji približne 50 tisíc, v septembri zhruba 7 tisíc. Niekedy sa zdalo, že zachrániť môže len zázrak. Svoj príbeh nám porozprávala predsedníčka Vedenia Petrohradskej verejnej organizácie „Obyvatelia blokádneho Leningradu “ Irína Skripačová:

- Mama mala v dôsledku hladu krvavú hnačku. Bol to ortieľ. Napísala tete. Po ceste som to prečítala: teta Nasťa, ako niečo máš, daj Irine. Prišla som k tete Nasti a ona vtedy odovzdala upratovačovi svoj kožuch. A ten jej dal za to kožu z prasaťa. 50 na 50 centimetrov, z ktorej bolo všetko odrezané. Narezala a varila na šporáku. Voda nebola, záchody nefungovali. Dala pohárik a tam boli dva kúsky kože. Mama pila ešte slabý roztok hypermangánu. A nakoniec sa vyliečila.

Také zázračné prípady uzdravenia boli. Nebolo ich veľa, ale bolo by ich ešte menej, ako by nebola Cesta života cez Ladožské jazero – jediné, čo spojovalo Leningrad z vonkajším svetom. Desiatky tisíc ľudí – vodiči, mechanici – obetovali vlastné životy, aby pomohli prežiť tým, kto ostal v obkľúčenom meste.

  •  
    a podeliť sa