Milí priatelia, s poľutovaním sme nútení Vám oznámiť, že v rámci štruktúrnych zmien práce Hlasu Ruska /MIA Rossiya segodnya/ webová stránka Hlasu Ruska v slovenskom jazyku a facebooková stránka sa nebudú viac obnovovať. Ďakujeme všetkým našim návštevníkom a expertom a všetkým tým, kto nás podporoval a pomáhal v práci v internetovom priestore.
11 januára 2015, 02:05

Žobráci: čo s nimi?

Žobráci: čo s nimi?

Neexistuje žiadne veľké mesto, kde by neboli problémy so žobrákmi. Niekde žobrákom hrozí exemplárny trest, niekde je odmietnutie prejavom rasizmu, ale otázka zostáva rovnaká: ako bojovať so žobraním?

Povedzme to inak, ako im pomôcť, keďže väčšinou žobrú tí, ktorí nemajú strechu nad hlavou.

V rôznych krajinách sa rôzne stavajú k tejto otázke. Vo Švédsku, podľa miestnych novín, pravicové radikálne sily bojujú proti bezdomovcom, najmä migrantom a Rómom. Zástupcovia Ľavicovej strany, sú naopak presvedčení, že odmietnutie pomoci má byť považované za prejav rasizmu a súčasný stav Rómov v Škandinávii sa podobá fašistickému Nemecku. V Turecku je žobráctvo klasifikované ako trestný čin. V Rusku je trestné, ako žobrať musí aj neplnoletá osoba. Inak patria všetky druhy žobrania a vymáhania peňazí na ulici medzi administratívne priestupky.

Podľa údajov z r. 2013 žije v ruských uliaciach minimálne 3 mil. ľudí a ich počet stúpa. So stúpajúci cenami sa tento počet zvyšuje ešte rýchlejšie.

Situáciu zhoršuje fakt, že kriminálne zoskupenia zmenili žobranie na výhodný biznis. Podľa výsledkov vyšetrovaní, môže takáto organizácia denne vyzbierať prostredníctvom svojich „agentov“ asi 50 tisíc USD. Podľa novinárov pracujú pre takéto firmy starí ľudia, matky s deťmi či invalidní občania. Častokrát dochádza k tomu, že zdravotné postihnutie obetiam spôsobujú zločinci, pretože postihnutí ľudia skôr získajú peniaze, ako zdraví.

Netreba si však myslieť, že v uliciach nie sú ľudia, ktorí naozaj potrebujú pomoc, myslí si novinár Valerij Paňjuškin, ktorí sa niekoľko rokov zaoberá problematikou bezdomovcov v Moskve:

Áno, zločincov je veľa, ale sú aj takí, čo potrebujú pomoc. Bol som na záchytkách a jedálňach, na internátoch a ubytovniach a môžem povedať jedno: tí, čo sa chcú postaviť na nohy, to aj zvládnu. Ale je ich veľmi málo. Väčšina z nich si sama zvolila takúto cestu, cestu úplnej slobody, nezávislosti a nezodpovednosti. Preto, keď mi niekto hovorí, že bezdomovcov musíme liečiť a socializovať, iba pokrčím plecami: pochopte môj postoj, sú ako psíky bez domova. Môžete ich zahnať do klietky, ale hneď ako sa naskytne možnosť, utečú aj tak na slobodu. Ide o štýl života, ich voľbu, nie o nešťastie.

Práve preto, podľa novinára, musíme nechať boj so zločincami, ktorí fungujú na žobrákoch, policajným zložkám. Ľuďom, ktorí zostali bez domova, musíme pomôcť, nesmieme likvidovať nocľahárne a útulky. Ide však o veľmi zložitý problém, ktorý sa nedá rýchlo vyriešiť, dodal jedným dychom.

Podľa novinára sa v tejto zložitej situácii úrady musia dôkladne venovať bezdomovcom. „Nedokážeme ich prinútiť žiť inak, ale to neznamená, že sa im nedá pomôcť,“ uzavrel Paňjuškin.

 

  •  
    a podeliť sa