Milí priatelia, s poľutovaním sme nútení Vám oznámiť, že v rámci štruktúrnych zmien práce Hlasu Ruska /MIA Rossiya segodnya/ webová stránka Hlasu Ruska v slovenskom jazyku a facebooková stránka sa nebudú viac obnovovať. Ďakujeme všetkým našim návštevníkom a expertom a všetkým tým, kto nás podporoval a pomáhal v práci v internetovom priestore.
8 januára 2015, 10:05

Ruské zlato v Nórsku

Zlaté ingoty

Zlaté ingoty

Zlaté ingoty

Práca s archívmi vedie častokrát k nečakaným výsledkom. Vladimír Karelin, historik z Murmanska a účastník rusko-nórskeho projektu Asymetrické susedstvo. Rusko a Nórsko v rokoch 1814-2014, sa zaoberá rusko-nórskymi vzťahmi na začiatku 20. storočia a osudom niektorých historických osobností, ktoré zohrávali v týchto vzťahoch významnú úlohu.

Výskumníka z Murmanska zaujíma predovšetkým Konštantín Guľkevič, slávny ruský diplomat a vyslanec Ruska, ktorý neskôr pôsobil aj vo Švédsku. Počas skúmania archívnych dokumentov, ktoré sa týkajú ruského diplomata, sa Vladimírovi Karelinovi podarilo náhodne „natrafiť na stopy“ časti ruských zlatých rezerv, presnejšie, „Kolčakovho zlata“. Hlas Ruska sa porozprával s Vladimírom Karelinom o tom, ako sa ruské zlato ocitlo v Nórsku:

- Ruské zlato v zahraničí je rozsiahlou témou, ktorej sa venujú mnohí výskumníci. Na túto tému sa konalo množstvo diskusií, a to najmä v 90. rokoch, keď bola finančná situácia v Rusku veľmi zložitá a mnohí považovali tieto pátrania za pokus o zlepšenie finančnej situácie v krajine. Do osudu ruského zlata, ktoré sa ocitli v Škandinávii, bol zapletený tak Konštantín Guľkevič, ako aj jeho priateľ, partner a zástanca, zakladateľ slavistiky v Nórsku a rusofil, profesor Olaf Broch.

Osobný fond profesora Brocha spravuje Národná knižnica v Osle. Práve preto musel Karelin vycestovať do nórskej metropoly, kde sa oboznámil s niektorými dokumentmi z fondu. Našli sa v ňom listy ruského vyslanca a taktiež niekoľko dokumentov, ktoré sa týkali osudu zlata. Dokumenty napísal zástupca sprostredkovateľskej kancelárie, ktorá bola prepojená na predstaviteľov amerických bankárov v Európe. Prvá svetová vojna sa výrazne odrazila na bohatstve Ameriky a krajina sa z dlžníka stala veriteľom, podstatná časť ruského zlata bola pritom prepravená za oceán. V máji 1917 sa Guľkevič ocitol vo Švédsku, kde dostal zodpovednejšiu funkciu. Odmietol sa stotožniť s výsledkom revolúcie z roku 1917, bol odvolaný z funkcie a neskôr začal podporovať Bielu armádu.

Počas svojho pobytu v Štokholme v rokoch 1918 až 1921 bol Guľkevič fakticky koordinátorom činnosti a podpory Bielej armády. Do roku 1919 nemala Biela armáda dostatok financií, čo potvrdzujú aj dokumenty. Guľkevič sa pokúšal zabezpečiť úver, pričom využíval svoje kontakty s podnikateľským prostredím Švédska a Nórska, keďže problém finančného zabezpečenia bol pre Bielu armádu pomerne závažný.

Ako sa dalo očakávať, v roku 1920-1921 dorazila ku Guľkevičovi a diplomatom, ktorí v Európe hájili záujmy Vrchného vládcu Ruska admirála Kolčaka, tá časť zlata, ktorá bola prepravená cez Ďaleký východ a určená na financovanie potrieb Bielej armády. Ruská občianska vojna sa už blížila ku koncu, ktorý bol pre Bielu armádu pochmúrny. V roku 1920 smerovala situácia k obnoveniu obchodných vzťahov so Západom. Biele armády Kolčaka, Denikina a Judeniča boli porazené, vyhliadky na obnovenie konfrontácie zanikli a blížil sa moment, keď bola západná Európa pripravená uznať sovietsku vládu za politickú realitu. Čo ostávalo prívržencom Bielej armády, ktorí mali v Európe určité aktíva – zásoby zlata či zlaté rezervy v bankách? Tak či onak sa museli postarať o osud emigrácie a jej riadenia. Zlato, ktoré sa ocitlo v rukách bielej diplomacie, tvorilo problém. Mohla si na neho začať nárokovať sovietska vláda, keďže by sa po prípadnom uznaní stala dedičkou štátnej moci v Rusku.

V takomto prípade by mala legálne právo požadovať späť štátne zlato. Druhým problémom bola skutočnosť, že vojensko-politický blok Dohoda, ktorý úveroval Bielu armádu, by takisto rád získal späť svoje peniaze. Práve preto začali lídri Bieleho hnutia a bielej diplomacie hľadať spôsoby ako tieto prostriedky ukryť. Začali s prevodom finančných prostriedkov vrátane zlata na finančných agentov s tým, aby ukryli prostriedky a využili ich neskôr pre potreby emigrácie či možno na návrat do Ruska, keďže nikto z nich si nemyslel, že emigrácia bude trvať dlho.

Práve Guľkevič bol jedným z tých, ktorí získali v Štokholme právo nakladať s určitou časťou zlatých rezerv Bielej armády. Podľa názoru historika mohlo ísť až o 3 tony zlata, ktoré mali odkúpiť americkí bankári. Z listov vyplýva, že lídri emigrácie dúfali, že neskôr budú dostávať určitú rentu za zlato, predané za oceán. Listy z Fondu Brocha odrážajú prípravný proces. Keďže značnú časť štátneho zlata tvorili cárske mince, prezrádzalo to pôvod zlata. Problém bol vyriešené za pomoci pretavenia. Podieľali sa na tom švédske banky, napr. Gothenburská banka, a tiež nórske banky, keďže podobné operácie je sotva možné uskutočniť bez účasti významných finančných inštitúcií, rovnako ako aj úradov. Začal sa proces pretavovania. Do zlata sa vyrazil znak švédskeho pôvodu – známa pečať, ktorú tvoria tri koruny. Následne bolo 2300 kg zlata prepravených vagónom zo Švédska do nórskeho Bergenu. V Nórsku poskytol profesor Broch Guľkevičovi pomoc pri získaní príslušného povolenia nórskych úradov. Zlato bolo následne naložené na parník a prevezené za oceán. Podľa zachovaných dokumentov sa diskutovalo o pokračovaní v tejto činnosti. V dokumentoch sa uvádzajú americké banky ako kupujúci, príjemcovia tohto zlata. To je však posledná skutočnosť, ktorú potvrdzujú dokumenty, neskorší osud zlata ostáva záhadou. Ďalším pátraním by sa mohli zaoberať odborníci, ktorí túto otázku preskúmajú podrobnejšie,uzatvára Vladimír Karelin.

  •  
    a podeliť sa