Milí priatelia, s poľutovaním sme nútení Vám oznámiť, že v rámci štruktúrnych zmien práce Hlasu Ruska /MIA Rossiya segodnya/ webová stránka Hlasu Ruska v slovenskom jazyku a facebooková stránka sa nebudú viac obnovovať. Ďakujeme všetkým našim návštevníkom a expertom a všetkým tým, kto nás podporoval a pomáhal v práci v internetovom priestore.
13 septembra 2013, 15:56

Medzinárodné mierové sily v Albánsku

Medzinárodné mierové sily v Albánsku

V polovici apríla 1997 som opäť pricestoval do Albánska. Situácia bola dramatická, krajina prestala poslúchať centrálnu vládu a poriadok musela obnovovať OBSE. V tých dňoch sa krajina stávala stále chudobnejšou a viac neriadenou.

Miestni analytici odôvodnene tvrdili, že hladní a insolventní Albánci majú zbrane v hodnote 2 miliárd dolárov. O peniaze ich pripravili úžerníci a peňažná mafia. Zo všetkých zbraní sa podarilo po dlhých rokovaniach vrátiť 15 tisíc kusov ťažkej techniky. Miestna mafia rýchlo vybavovala výkup starých, ale celkom schopných zbraní čínskej a sovietskej výroby. Veľa zbraní sa potom ilegálne prepravovalo do Juhoslávie. Aj v západnej Európe bolo dosť záujemcov, ktorí si chceli kúpiť zbrane za niekoľko desiatok vtedajších mariek. Pre chudobného Albánca to bol celý majetok, pre bohatého mafiána išlo o drobné, pomocou ktorých sa dalo dobre zarobiť.

Vedenie mierovej operácie považovalo za hlavný problém nepovažovalo ozbrojených ľudí, ale stovky tisíc hladujúcich. Boli pre nich nebezpečnejší než banditi. Preto všetci vojaci medzinárodných síl mali pri sebe plnú výstroj – záchranné vesty, obušky či pištole. Dokopy 50 kilogramov na každého. Mierová misia v Albánsku bola nielen nebezpečná, ale aj veľmi náročná.

Ešte jeden problém, ktorý vzbudzoval pozornosť v tom čase sa skrýval v tom, že chudobné obyvateľstvo utekalo za hranice. Ľudia utekali, čo najďalej od vlastných osudov a tragédii. Albánska mafia na starom tankeri Irini začala prepravovať Albáncov do Talianska, do prístavu Bari. Podľa tvrdení novín Respubblika, za prepravu do Talianska sa tvrdo platilo: každý pasažier musel platiť 8 tisíc nemeckých mariek. Za jednu cestu na tankeri Irini, na ľuďoch, ktorí sa chceli dostať do bohatej a plnej krajiny, zinkasovali prepravcovia asi milión mariek. Tanker väčšinou prechádzal cez Otranský prieliv neďaleko od hraníc s Čiernou Horou, kde nikde nebola žiadna hraničná kontrola.

Keď medzinárodné policajné zložky začali mierovú operáciu, došlo k dočasnému zastaveniu útekov: špeciálna námorná polícia hliadkovala deň a noc. Po tragédii, ktorá sa odohrala 28. marca 1997, keď pri zrážke albánskej lode s talianskou zahynulo 80 ľudí, už nikto cez Otrantský prieliv nikto necestoval.

Boj z miestnou mafiou, ktorá organizovala prevozy ľudí do Talianska, bol jednou z úloh mierových síl. Hlavným cieľom zostala bezpečnosť pri prerozdeľovaní humanitárnej pomoci hladnému obyvateľstvu. Hlavný kontingent mierových síl sa nachádzal v strede a na juhu krajiny, ale na severe, v meste Škoder, nebol ani jeden vojak mierových síl. Práve odtiaľ pochádzal tanker Irini. Práve to využíval organizovaný zločin.

Taliani neboli veľmi spokojní s tým, že ich krajina vzala na seba ťažkú úlohu zabezpečenia obnovy poriadku v Albánsku. Po prvé išlo o to, že to bola drahá operácia, po druhé o to, že nebolo ľahké uzmieriť Albáncov. Teoreticky bolo všetko normálne naplánované, ale realita bola veľmi zložitá. Bez špecifických právomocí – nemali mierové právo útočiť, mohli iba hliadkovať a upokojovať miestnych občanov.

Vo svete, Albánsko, utečenci, Balkánsky denník ruského novinára, Politika
  •  
    a podeliť sa