Milí priatelia, s poľutovaním sme nútení Vám oznámiť, že v rámci štruktúrnych zmien práce Hlasu Ruska /MIA Rossiya segodnya/ webová stránka Hlasu Ruska v slovenskom jazyku a facebooková stránka sa nebudú viac obnovovať. Ďakujeme všetkým našim návštevníkom a expertom a všetkým tým, kto nás podporoval a pomáhal v práci v internetovom priestore.
27 augusta 2013, 12:14

Jedovatá pravda

Jedovatá pravda

V pondelok nemohli experti OSN preniknúť na miesto plynového útoku v Damasku, pretože sa dostali na mušku ostreľovačov. A na druhý deň zverejnilo vydanie Foreign Policy materiál: Dokumenty CIA potvrdzujú, že USA pomáhali Saddámovi Husajnovi otráviť Irán. Je tu nejaká súvislosť?

17. marca 1988 bola použitá proti kurdskej obci Halabja na severe Iraku otravná látka. „Za hodinu zahynulo približne 5000 Kurdov“. Skupina expertov OSN nemohla na mieste nevieme prečo určiť, kto konkrétne použil plyn v mestečku, „ktoré bolo od polovice marca obsadené iránskymi vojskami“. Vyhlásilo sa, že „v bojoch za Halabju použili plyn obe strany“. Tým nemenej „ľudia zomreli v dôsledku otravných látok na základe kyanidu, ktorý použil Irán“. A ako aj v prípade s Damaskom, bolo trochu divné podozrievať Irán z chemického útoku proti spojencom – vtedy vystupovala kurdská domobrana na jeho strane. Pravda sa zistila neskôr. Iracký súd uznal 17. januára 2010 za vinníka z chemického útoku na Halabju Saddáma Husajna a odsúdil ho na trest smrti obesením.

Ako píše Foreign Policy, oficiálni predstavitelia USA trvali na tom, že vláda Husajna nikdy nevyhlásila, že chce použiť chemické zbrane. No plukovník v zálohe Vojenského letectva Rick Francona – v roku 1988 vojenský atašé USA v Bagdade – v interview pre časopis vyhlásil:

- Iránci nám nikdy nehovorili, že chcú použiť nervovo-paralytický plyn. Ani to nepotrebovali. Všetko sme už vedeli“.

Vedeli aj potom. Na základe údajov CIA bolo dve tretiny chemických zbraní použitých vo vojne Irakom, využitých v posledný pol rok vojny.

Prečo sa tak stalo? Koncom roka 1987 varovala rozviedka v tajnej správe prezidenta Reagana, že nasledovná jarná ofenzíva Iránu bude rozsiahlejšia ako všetky predchádzajúce a Peržania majú šancu podryť obranu Iraku, obsadiť Basru a vyhrať vojnu. Reagan si prečítal správu a podľa Franconu na poliach napísal: „Víťazstvo Iránu nie je možné“. A Iraku začali odovzdávať podrobné údaje o dislokácii a premiestnení vojsk nepriateľa. Irak využil fotografie, mapy a iné výzvedné údaje USA a použil chemické zbrane pred štyrmi hlavnými útokmi začiatkom roka 1988. Bomby a nálože s otravnými látkami použili proti iránskym vojskám aj na polostrove Fao, čo pomohlo Iraku obsadiť celý polostrov. Iránska armáda nemohla dobyť Basru. Washington bol podľa Franconu veľmi s výsledkom spokojný, pretože Irán už nemohol po chemických útokoch prejsť do ofenzívy.

O americkej pomoci režimu Saddáma Husajna vo vojne s Iránom fotografiami a údajmi, písal ešte v roku 1994 Bruce Jentleson v knihe With Friends Like These. V knihe Dilipa Hiro The Longest War /1991/ sa podrobne opisuje chemická vojna Iraku. Nedávno sprístupnili v National Defense University preklady spomienok irackých generálov podrobne opisujúcich chemické útoky. Zásluha Foreign Policy spočíva v tom, že ku svedectvám očitých svedkov pribudli teraz aj dokumenty. Dnes, kedy sa ešte nedokázalo, kto konkrétne použil otravné látky v Damasku, dávny prípad s Irakom ukazuje, že obviniť toho, koho sa veľmi chce, je ľahké.

Je ťažké potom dokázať, že to bol omyl výlučne z blahých pohnútok. Tým viac v časy, kedy tajomstvá nie sú večné.

  •  
    a podeliť sa