Milí priatelia, s poľutovaním sme nútení Vám oznámiť, že v rámci štruktúrnych zmien práce Hlasu Ruska /MIA Rossiya segodnya/ webová stránka Hlasu Ruska v slovenskom jazyku a facebooková stránka sa nebudú viac obnovovať. Ďakujeme všetkým našim návštevníkom a expertom a všetkým tým, kto nás podporoval a pomáhal v práci v internetovom priestore.
8 mája 2013, 12:11

Pýtajte sa, pokým žijeme....

Pýtajte sa, pokým žijeme....

Skromná postaršia Moskovčanka Margarita Subottinová mala na jar v roku 1945 iba 19 rokov. Koncom apríla sa ocitla v zostave oddielu 2. Vzdušnej armády 1. Ukrajinského frontu v českom meste Hradec Králové. Do Víťazstva zostávalo iba niekoľko dní.

Margarita Subbotinová spomína:

- Náš front napredoval veľmi rýchlo a vznikol koridor, po ktorom vstúpili predné jednotky 2. Vzdušnej armády do Československa. Za mnou bolo 5 rokov vojny, ťažké boje za Stalingrad, na Ukrajine, za Varšavu, Berlín, Drážďany. Našu jednotku vlastne poslali do Československa spod Drážďan. Šli sme v noci. A na úsvite sme sa zastavili v Hradci Králové. Nedalo sa uveriť očiam, akoby ani žiadna vojna nebola. Všetko kvitlo, z domov vychádzajú usmiati prívetiví ľudia, ponúkajú jedlo a volajú zájsť. Rýchlo sme sa umiestnili na bytoch a navštívili sme letisko. Bolo treba urýchlene konať – pripraviť lietadlá na boje – to aj bola moja práca. Z letiska Hradca Králové už lietali pravda opačným smerom do tylu, kde sa ešte stále bránili nepriateľské zoskupenia.

Margarita vyzbrojovala útočné lietadlá. No snívala sa stať lekárkou. Pochádzala z dediny Koňuchovo v Kazachstane. Bola dcérou dedinského lekára a postúpila na strednú zdravotnícku školu. No už v prvé dni ju zaplnili ranení. Študentov poslali na rôzne miesta. Tak sa ocitla v leteckom učilišti, kde si osvojila neženské povolanie, s ktorým sa aj dostala na front. Hovorí Margarita Subbotinová:

- Na rok 1941 si spomínam ako na neustálu hrôzu: neúplné jednotky, ústup, ranení a mŕtvi, nemalo to konca kraja. Skoro každá posádka, ktorá vyletela na bojovú úlohu na vtedy drevených Il-2, bez obrnenia v kabíne letca, zahynula. No už v roku 1942, kedy som bojovala v preslávenej divízii generála Kolomejceva, začala prichádzať iná technika. Tie nové Ily mohli vziať na palubu do 600 kilogramov bômb. Boli vybavené reaktívnymi náložami, štyrmi guľometmi a dvoma delami. Nemci sa báli ako smrti našich bombardérov s červenými krídlami.

Šesto kilogramov bômb. Margarita Subbotinová musela veď dopraviť každú bombu k „bruchu“ bojového stroja, následne upevniť zámku a ešte aj nabiť guľomety a delá, preveriť ich v akcii, zablokovať výbušné zariadenie. A tak každé lietadlo. Niekedy bolo šesť letov za deň, ako vtedy pri Stalingrade. „Pekelná práca, nie pre mladé dievča, priznala sa Margarita Alexandrovna. A dodala: No kto vtedy na to myslel? Ubrániť vlasť – žili sme iba tým. No a to, že na vojne som získala problémy so žalúdkom a vnútornými orgánmi – to je malá platba“.

Margarita Subbotinová sa považuje sa úspešného a šťastného človeka. Pol storočia žila so skvelým mužom, v minulosti vojenským letcom Koľom Subbotinom. Pracovala v poliklinike, o čom snívala v mladosti a vychovávala dokonca aj štyri deti. Má vnukov a pravnukov. A čo pochopila hlavné na vojne? Cenu ľudského života. A preto je presvedčená: „Treba byť navzájom tolerantnejšími, ako aj k tým, ktorí sa na nás nepodobajú, kto vyznáva iných bohov. Ak sa zbaviť nenávisti, nebude ani pôdy pre násile a fašizmus sa nikdy neobrodí“.

  •  
    a podeliť sa