Milí priatelia, s poľutovaním sme nútení Vám oznámiť, že v rámci štruktúrnych zmien práce Hlasu Ruska /MIA Rossiya segodnya/ webová stránka Hlasu Ruska v slovenskom jazyku a facebooková stránka sa nebudú viac obnovovať. Ďakujeme všetkým našim návštevníkom a expertom a všetkým tým, kto nás podporoval a pomáhal v práci v internetovom priestore.
Anna Kočarovová
9 novembra 2012, 20:15

Mladý dirigent Maxim Jemeľjanyčev

Dirigent Maxim Jemeľjanyčev má 24 rokov, je ašpirantom Moskovského konzervatória. Ale už pracoval s niekoľkými ruskými symfonickými orchestrami. Aktívne vystupuje ako klávesista, klavirista a kornetista a hlavne – už si získal slávu nadaného mladého hudobníka. V interview pre Hlas Ruska poznamenal:

- Pre mňa neexistuje veľký rozdiel medzi dirigovaním a hrou na akomsi nástroji: jednoducho je tu snaha hrať tú či onú hudbu. Ale základom, ako sa mi zdá, má vždy byť muzicírovanie. Je dôležitá prvotná snaha interpretovať hudbu, darovať ju poslucháčom a samotným hudobníkom. A tu sa používa všetko na dosiahnutie tohto cieľa a jednoducho pre radosť z hry na skúškach. Veď nikto nevie, čo je hlavné. V hudbe je hlavný proces.

Po prehliadke videozáznamov tohto mladého dirigenta už nevyvoláva údiv to, že sa mu darí udržať pozornosť orchestra. Tento mladý, štíhly, plný nadšenia a lásky voči umeniu človek rýchlo vystupuje na javisko, dokonca vybehúva. Jeden pohyb ruky – a orchester – hoci aj mládežníčky, skladajúci sa z jeho rovesníkov, ale celý orchester - ho poslúcha. Maxim Jemeľjanyčev hovorí:

- Treba vedieť nakloniť  si orchester: niekedy treba zažartovať, niekedy previesť rozhovor na inú tému. Je to jemná psychologická práca, pritom s každým hudobným telesom prebieha inakšie.

Dirigovanie sa vždy považovalo za prácu skúsených hudobníkov. Ale Maxim rozpráva, že začal dirigovať ešte ako dvanásťročný. Najprv v triede na hodinách s učiteľom hudby a krátko po tom aj s chlapčenským zborom mesta Nižnij Novgorod, v ktorom sa učil. Teraz študuje na Moskovskom konzervatóriu v triede jedného z vynikajúcich hudobníkov našich čias Gennadija Roždestvenského. Hovorí, že sa od majstra učí všetkému. Ale v tomto mladom hudobníkovi podmaňuje jeho vlastná sebaistota a premyslenosť zvolenej cesty. Uvažuje o vzájomných vzťahoch súčasných skladateľov so spoločnosťou, hovorí o potrebe práce a komunikovania s obecenstvom a súčasne si cení v hudbe to, čo je dôležité pre každého poslucháča – emócie:

- Za čias Mozarta a Bacha nehrali starú hudbu. To, čo zložili pred 30 rokmi, považovali za staré a nevhodné pre muzicírovanie, veď sa dalo zložiť čosi nové. Počnúc Mendelssohnom začali hrať aj modernú hudbu, aj starú, ku koncu 20. storočia už hrali 90% starej hudby a 10% modernej, pritom moderná hudba sa znovu premenila na hudbu pre elitu. Hovorím o akademickej hudbe, nie o popových skladbách alebo masovej kultúre. Ale mám rád hudbu starých majstrov.

Na otázku, či je v jeho živote ešte niečo okrem hudby, Maxim prakticky bez rozmýšľania odpovedal: nie. Deň sa začína a končí skúškami alebo koncertmi. Život hudobníka nedovoľuje robiť prestávky.

  •  
    a podeliť sa