Milí priatelia, s poľutovaním sme nútení Vám oznámiť, že v rámci štruktúrnych zmien práce Hlasu Ruska /MIA Rossiya segodnya/ webová stránka Hlasu Ruska v slovenskom jazyku a facebooková stránka sa nebudú viac obnovovať. Ďakujeme všetkým našim návštevníkom a expertom a všetkým tým, kto nás podporoval a pomáhal v práci v internetovom priestore.
Gajane Chánová
25 júla 2012, 12:57

Prečo sa ruský bard stal modlou Československa

Prečo sa ruský bard stal modlou Československa

Dnes je v Rusku pamätný Deň Vladimíra Vysockého, ktorý sa rozlúčil so životom 25. júla 1980. Básnika pochovávala celá Moskva, hoci žiadna informácia sa pochopiteľne vtedy v médiách nezjavila. No informácia má vlastnosť šíriť sa akousi „kvapôčkovou cestou“. Takým neviditeľným spôsobom prenikala tvorba Vladimíra Vysockého aj za hranice vlasti, do vtedajšieho československého prostredia.

Vznikali tu kluby jeho priaznivcov, magnetofónové nahrávky boli v mnohých domoch, Vysockého prekladali, spievali po česky. Na pamätný koncert v Prahe rovno pred 25 rokmi spomína špeciálna dopisovateľka Hlasu Ruska

Gajane Chánová

:

- Prestavba Gorbačova priniesla Rusku slobodu slova oveľa skôr, ako zavládla v Československu. A hoci aj nejakým zázrakom pamätný večer Vysockého predstavitelia Prahy povolili, atmosféra niečoho zakázaného predsa len zostala. Pociťovalo ju tisícky ľudí, ktorí sa vybrali do Palácu kultúry v Prahe. Do tohto búrlivého prúdu idúceho zo stanice metra Vyšehrad sme vošli aj my s priateľmi, ktorých som nadobudla počas práce v Ruskej redakcii Pražského rozhlasu, kde som bola na výmennej praxi. Nakoniec sme sa dostali do preplnenej sály utíchajúcej pod zvuky fonogramy. Slová balád Vysockého chápali aj bez prekladu:

«Zachráňte naše duše! Náš hlas znie stále viac ticho, ticho…» /"Spasite naši duši! Naš golos vsjo tiše i tiše..."/

Na scénu vychádzali po jednom umelci, speváci. Svojim prekladom Vysockého prekvapil Milan Dvořák. Štafetu prijal od neho bard Jaromír Nohavica, ktorého ešte nazývali českým Vysockým. V ten večer vyšiel po dlhých rokoch zákazu po prvýkrát na scénu.

A potom nadviazali organizátori koncertu telefonické spojenie s Parížom. Cez dynamiky všetci počuli rozochvený hlas vdovy básnika a jeho múzy, francúzskej herečky Maríny Vladyovej. Porozprávala, ako sa rodili tieto udivujúce, trhajúce dušu piesňové novely. Pre českú spoločnosť a obzvlášť pre mládež ešte iba žijúcou pocitom budúcich zmien, boli piesne Vysockého ako čistý vzduch, „dúšok slobody“. V toto obdobie dejín ho považovali za akéhosi velikána českého obrodenia, za jedného spomedzi buditeľov. V obdobie stagnácie jeho útočný chripľavý hlas prinášal vieru v nový, slobodný život, v ktorom nadobudnú také pojmy ako česť, dôstojnosť a patriotizmus svoj prvotný význam. Vysocký spieval na hranici možností, u nás vravia o takých „na pretrhnutie aorty“. Čechom nie je taký spôsob vlastný. No tieto piesne prekvapujúcim spôsobom prijímala ako svoje sála pražského Palácu kultúry. Vznikol úplný dojem, že všetko toto sa nedeje na brehoch Vltavy, ale niekde v moskovských Lužnikách.

  •  
    a podeliť sa