Milí priatelia, s poľutovaním sme nútení Vám oznámiť, že v rámci štruktúrnych zmien práce Hlasu Ruska /MIA Rossiya segodnya/ webová stránka Hlasu Ruska v slovenskom jazyku a facebooková stránka sa nebudú viac obnovovať. Ďakujeme všetkým našim návštevníkom a expertom a všetkým tým, kto nás podporoval a pomáhal v práci v internetovom priestore.
28 júna 2010, 15:40

Časť 10.

Časť 10.

NAPOLEON Po prudkých slovách povedaných Napoleonom ruskému vyslancovi knieža

NAPOLEON

Po prudkých slovách povedaných Napoleonom ruskému vyslancovi kniežaťovi Kurakinovi počas slávnostného uvítania Bonaparta na počesť jeho narodenín, nezbežnosť novej vojny v Európe už nevyvolávala u nikoho pochybnosti. Napoleon dal pochopiť cárovi Alexandrovi, že čaša trpezlivosti pretiekla. Záujmy oboch superveľmocí tej doby sa zrazili v otázke Veľkého Varšavského vojvodstva. Rusi potrebovali takisto, ako aj Napoleon, vazalný Poľský štát ako nárazníkovú zónu medzi Ruskom a celou ostatnou Európou. Ale koho bude, nebolo zatiaľ jasné. Všetci sa zatajili a čakali.

Koncom marca 1812 odovzdal ruský veľvyslanec vo Viedni imperátorovi Alexandrovi tajnú správu, že v Paríži sa podpísala francúzsko-rakúska zmluva, na základe ktorej sa Rakúsko zaväzovalo poskytnúť Napoleonovi ako pomoc 30 tisíc vojakov. Napoleon vraj garantoval Rakúšanom, že u Ruska odoberie Moldavsko a Valašsko /oblasť na juhu dnešného Rumunska/ obsadené vtedy ruskými vojskami. Rakúšanom okrem toho garantovali vládu v Halícii, alebo príslušné čo do hodnoty, iné územné kompenzácie.

Ruský veľvyslanec zároveň informoval, že rakúski generáli ho neoficiálne informovali, že v prípade vojenských operácií proti Rusku ich vojská nepôjdu do hĺbky pôvodného ruského územia, ale obmedzia sa iba južnými slovanskými zemami.

Jeden z najbližších radcov Alexandra knieža Kočubej tvrdil, že dve „aliancie" Napoleona: s Pruskom a Rakúskom, nie sú potrebné iba na doplnenie veľkej armády, nakoľko na odpútanie časti ruských síl na severe a juhu od tej priamej cesty Kovno-Vilnius-Vitebsk-Smolensk-Moskva, po ktorej mal ísť jeho útok.

Prusko sa zaviazalo vystaviť pre nadchádzajúcu vojnu pre Napoleona 20 tisíc a Rakúsko - 30 tisíc osôb. Ale Alexander sa neponáhľal. Odmietal veriť v nezbežnosť vojny. „Vodu kalia Poliaci, - hovoril. - Viem, ako ich zastaviť".

 

6. marca 1812 vrchný veliteľ 1. armády Barklay de Tolli informoval vo Vilniuse veľké knieža Konstantína Pavloviča /toho samého, ktorého chcel Alexander posadiť na znovu vytvorený trón Byzantskej monarchie/, že podľa informácie, ktorú má, „zo zahraničia sa do Kovny vybral na obhliadku ruských hraníc - plukovník Varšavských vojsk - Turský. Konstantín Pavlovič na odvetu nariadil vyviezť z Vilniusa do Pskova „tajnú korešpodenciu, štátne peniaze, ako aj časť archívu, ktorý by mohol odhaliť počet „dymov" - to znamená domov na území Litvy a aj zemepisné mapy". Na území obývanom prevažne Poliakmi a Litovcami sa zjavili letáky vyzývajúce pôvodné obyvateľstvo zahájiť povstanie proti ruskej nadvláde. Napoelon pravdaže vedel o nespokojnosti s Alexandrom v Západných guberniách. Ale nakoľko ostro stála rusko-poľská otázka a bola vôbec?

Alexander veľmi dobre chápal, že Poliaci sa nikdy nezmieria so stratou svojej nezávislosti.

Jednou z najneznámejších stránok dejín rusko-poľských vzťahov tej doby boli plány imperátora obrodiť Poľsko. Vo svojom liste kniežaťovi Čartoryjskému z 31. januára 1811 ruský samovládca písal: „Pod touto obrodou mám na zreteli spojenie všetkého toho, čo predtým tvorilo Poľsko, s pripojením ruských oblastí, okrem Bieloruska, tak aby bola hranicou medzi nimi Dvina, Berezina a Dneper". Plánoval takisto obrodiť ako samostatný celok vazalné voči Rusku Litovské kniežatstvo. Nový štát sa predpokladalo vytvoriť z gubernií: Grodnenskej, Vilniuskej, Minskej, Kyjevskej, Podoľskej, dnešnej poľskej oblasti: Belostockej a ukrajinskej - Tarnopoľskej. Gróf Oginský predstavil v roku 1811 imperátorovi niekoľko zápisov ohľadne tohto predmetu. Vojna, ktorá sa začala s Napoleonom, zabránila faktickému uskutočneniu týchto takých nezvyčajných reforiem v histórii Ruska.

Zamýšľal ale v skutočnosti Alexander také silné zmeny západných hraníc svojho impéria? Nediktovala to iba konjunktúra tej doby? Vec spočíva v tom, že Alexander dobre vedel, že poľská šľachta sa neraz obracala na Napoleona so žiadosťou obrodiť Veľké Varšavské Vojvodstvo - vazala Francúzska. Napoleon prisľúbil podporu. Alexander, aby získať sympatie Poliakov, chcel iba urobiť rovno to, čo aj Napoleon - vytvoriť vazalný štát na Západe Ruska lojálny voči svojmu východnému susedovi. V podstate sa Francúzsko oveľa menej staralo o Poliakov, ako    Rusko. Iná vec bolo to, že Alexander nepomýšľal uplatniť svoje plány. Dôležité preň bolo zasiať nádej v srdciach svojich neverných poddaných a tým samým zabrzdiť otvorený odboj. Kvôli tomu sa robilo nemálo. Tri a pol mesiaca pred zahájením vojny nariadil napríklad imperátor Alexander, vychádzajúc v ústrety poľskému obyvateľstvu, udeliť Polockému jezuitskému kolégiu štatút Akadémie so všetkými vyplývajúcimi odtiaľto právami. Darovanú listinu podpísali 1. marca 1812. Pre Vilniuskú univerzitu vydelili obrovské dotácie. Hrozba vojny s Napoleonom vynútila aj k iným opatreniam.

Alexander si nebol istý v presnom dodržaní svojich príkazov, obával sa akýchkoľvek neočakávaností v krajine, v ktorej pri obyvateľstve rôznych národností boli možné v tieto kritické časy „akékoľvek politické a separatické hnutia"  a preto sa mu zachcelo navštíviť západné hranice svojho impéria a armádu, ktorú viedol Barklay de Tolli.

Na obede v Peterburgu sa niekoľko dní pred odchodom obrátil na prítomných vojakov s nasledovnými slovami: „Zúčastnili sme sa v dvoch vojnách proti Francúzom a zdá sa, že sme si splnili svoju povinnosť voči rakúskym spojencom. Teraz nadišiel čas hájiť svoje vlastné práva a nie postranné a preto nádejac sa na Boha dúfam, že každý z nás splní svoju povinnosť a že nepoškvrníme našu vojenskú slávu, ktorú sme získali".

Pred odchodom sa napoludnie v Kazanskom chráme odslúžila omša. Imperátor vyšiel z Peterburgu 9. apríla. V ten istý deň pozval kancelár gróf Rumjancev k sebe francúzskeho veľvyslanca Loristona, ktorý zamenil markíza Colencoura a odovzdal mu správu, že ruský imperátor zostane vo Vilniuse takisto, ako aj v Peterburgu, priateľom Napoleona a najvernejším spojencom, že si nepraje vojnu a urobí všetko, aby sa jej vyhnúť. No jeho odchod do Vilniusa vyvolala správa o pribížení sa francúzskych vojsk ku Konigsbergu a má za cieľ zabrániť generálom urobiť niečo, čo by mohlo vyvolať nedorozumenie.

Imperátor cestoval udivujúco jednoducho. Nijaký osobitý sprievod, ani veľká batožina, nebola ani dokonca poľná kuchyňa. O tom, že odcestoval, vedeli iba traja kuriéri vyslaní dopredu. Samotný imperátor cestoval bez akejkoľvek ochrany v kočiari, v ktorom ležala aj všetka jeho batožina. Imperátora sprevádzal iba generál-adjutant knieža Volkonský a komorník. Museli cestovať za pomerne nedobrých okolností. Bolo chladno, všade ležalo ešte veľa snehu. Miestami bola poľadovica. Cesta viedla po starej trase vedúcej cez Pskov, Dvinsk a Svenciany. Ale nehladiac na nepohodlie imperátor cestoval veľmi rýchlo a na štvrtý deň bol už pri Vilniuse. Do zahájenia Veľkej Vlasteneckej vojny v roku 1812 zostávalo 77 dní.  

  •  
    a podeliť sa