Milí priatelia, s poľutovaním sme nútení Vám oznámiť, že v rámci štruktúrnych zmien práce Hlasu Ruska /MIA Rossiya segodnya/ webová stránka Hlasu Ruska v slovenskom jazyku a facebooková stránka sa nebudú viac obnovovať. Ďakujeme všetkým našim návštevníkom a expertom a všetkým tým, kto nás podporoval a pomáhal v práci v internetovom priestore.
21 júna 2010, 12:30

Časť ôsma

Časť ôsma

  Paríž. Francúzsko. Jún 1811 Tento siedmy rok Impéria nebol zďaleka taký dobrý, ako sa to snažia zobraziť súčasníci a neskorší historici.

Paríž. Francúzsko. Jún 1811

Tento siedmy rok Impéria nebol zďaleka taký dobrý, ako sa to snažia zobraziť súčasníci a neskorší historici. Napoleon často vravel, že jediná revolúcia, ktorá môže byť nebezpečná, to je „revolúcia prázdneho žalúdku". A v ten rok sa prízrak hladu reálne dotkol svojim krídlom časti poddaných veľkého Impéria. „Napoleon mi neraz vravel, - spomínal minister Napoleona Chantal, - že sa bojí národných povstaní, keď ich vyvolá nedostatok práce". „Robotník nemá prácu... môže povstať. Bojím sa týchto povstaní vyvolaných nedostakom chleba. Menej by som sa bál boja proti 200 tisícovej armády", - opakoval Napoleon.

Ale východisko z krízy nebolo. Nebolo bezbolestné a čisto ekonomickými prostriedkami. Bolo iba kardinálne východisko, ako nôž chirurga. Bola to buď vojna s Ruskom, alebo aliancia - aliancia pevná a hlboká, ktorá by sa mohla stať v budúcnosti základom nejakého nového fantastického svetového zriadenia. Aliancia, ktorá by mohla spojiť chladný francúzsky racionalizmus a udivujúcu ruskú citlivosť a duchovnosť.

Radcovia Alexandra tvrdili, že francúzsko-ruská aliancia nebude pevná. Ale do samej svojej smrti Alexander pochyboval, či Napoleon ho neklamal, keď mu ponúkal Halíciu ako skúšobný kameň, ktorý by sa mohol položiť do základu budúcej budovy nového európskeho svetového zriadenia. Práve francúzsko-ruská aliancia bola pre Napoleona niečo dočasné, nespoľahlivé v porovnaní s udivujúcouj alianciou medzi Francúzskom, Ruskom a obrodeným Byzantským kráľovstvom. Tento triumvirát by mohol byť tým obetným stĺpom, ktorý by nikto nemohol rozkolísať. Ak by Alexander v roku 1809 súhlasil s návrhom Napoleona prijať do daru „halický" kúsok a ak by ho Alexander povýšene neodmietol, možno by bol chod svetových dejín celkom iný...

Ale iba jednej vôle Napoleona na uskutočnenie tohto grandiózneho úmyslu nestačilo. Alexandrovi  chýbala politická voľa a predvídavosť, aby sa ubránil svojmu okoliu, ktoré podrobne počítalo „urážky" nanesené Rusku. V ruských aristokratických salónoch vystupovali proti odňatiu Fínska u Švédska, pretože sa to robilo pre Bernadotta, bývalého maršala Napoleona, ktorý sa zmenil zo spojenca Napoleona na nepriateľa a švédsky sejm ho pozval obsadiť voľný trón Švédskeho kráľovstva. „Stranu jastrabov" pri ruskom dvore poburovali protesty a nespokojnosť Napoleona ohľadne neplnenia Ruskom podmienok kontinentálnej blokády, ktoré nadobúdali veľmi urážlivé formy. Za tretie, obsadenie jedným škrtom pera celých štátov praxované Napoleonom tak ochotne v roku 1810 - 1811, Alexandra  znepokojovali a poburovali. Nesmierna moc Napoleona visela sama o sebe ako večná hrozba nad jeho vazalmi a na Alexandra sa po Tilzite pozerali /a on to vedel/, ako na obyčajného vazala Napoleona. Ironizovali nad podarúnkami, ktoré dával Napoleon Alexandrovi.  Tak v roku 1807 mu napríklad daroval pruský Belostok  a v roku 1809 daroval cárovi jeden rakúsky okruh na východnej /tej samej halickej/ hranici. Vraveli, že Napoleon tak zaobchádza s Alexandrom, ako predchádzajúci ruskí cári zaobchádzali so svojimi poddanými, keď im za odmenu darovali niekoľko „duší".

Alexander potreboval ako nikdy inokedy radu. Myslel si, že ju dostane priamo zo „spálne" Napoleona, to znamená od svojho staršieho priateľa, kniežaťa Kurakina, ktorý mal prístup do tejto „spálne!" Alexander chcel až do zbláznenia získať odpoveď na otázku, čo mal na zreteli Napoleon, keď dával ruskému samovládcovi pochopiť, že „byzantský projekt" /ktorý veľa rokov pred ním odmietol rakúsky imperátor Jozef/, sa mohol stať témou pre ich „spoluprácu", témou, na základe ktorej by mohli realizovať maštáby svojich osobností.

Kurakin odpovedal na všetky otázky svojho vládcu protirečivo. Alexander to nazýval jedným slovom: „katarínčenie", čo bolo preň synonymom mimoriadneho stupňa kompromisu.

Kurakin mal podľa jeho súčasníkov dobré srdce, lepšie povedané - nebol zlý človek, ale bol veľmi márnivý a mal sklon k parádnosti. Štátne záležitosti ho zaujímali menej, ako vzťahy pri dvore, kvôli ktorým obetoval všetko. Alexandra Borisoviča určili v roku 1808 za veľvyslanca v Paríži, ktorým zostal až do samého zahájenia vojenskej operácie Napoleona proti Rusku. Povrávalo sa, že do Paríža priviezol dve debny s briliantmi. Ešte od čias Kataríny kňaza v peterburgskej spoločnosti nazývali ako „briliantový" za jeho strasť predviesť sa za akejkoľvek príležitosti v samom zlate a drahokamoch. Ale ak sa mohla hocijaká dôležitá porada zmeniť na hádku, iba knieža mohlo uspokojiť všeobecné pobúrenie.

Ale všetko toto nemohlo neprevážiť najhlavnejšie. To, za čo mohli Alexandrovi Borisovičovi prepáčiť všetky prehrešky na svete. Odhalenie v jednej oblasti vedomostí, ktoré si Francúzi cenili najviac na svete. Cenili iba preto, že sa považovali v tejto oblasti za prvých. Bola to „francúzska kuchyňa". A práve tu, v najposvätnejšom francúzskom duchu, v trónnej sále z namyslenosti, chute do života, epikurstva, mohlo knieža utreť nos im všetkým a to tak, že sami nadšene sňali pred ním klobúk.

Urobil jednu obyčajnú vec. Pri francúzskom dvore zaviedol do módy /čo nebolo vôbec možné pre cudzinca/ zvyčajný pre nás všetkých spôsob servírovania jedál, nazvaný neskôr ako „service a la russe", ktorý spočíva v postupnom podávaní jedál a v pravidlách ich nachádzania sa na jedálnom lístke. Tento nový spôsob postupne vytesnil servírovanie podľa metódy „všetkého ihneď" používané prv a nazývané ako „service a la francaise" /"francúzsky systém"/. Európa je svojim dnešným gastronomickým formátom zaviazaná predovšetkým nášmu krajanovi, ruskému labužníkovi, veľkému patriotovi zemiakov a hrachu, kniežaťovi Kurakinovi!

 

Alexander dobre vedel, že kľud jeho západných hraníc trikrát zachránili diplomatické chytrosti Kurakina. Keď sa pred niekoľkými mesiacmi zjavil v Peterburgu skoro pred očami francúzskeho veľvyslanca Armana de Colencoura akýsi Angličan a začal otvorene posudzovať s ruskými kupcami obchodné ponuky, Napoleon sa ihneď o tom dozvedel a požiadal o správu. Vtedy Kurakin mohol so svojimi nevinnými modrými očami vysvetliť, že tieto rokovania vôbec nenarušujú zmluvu o hospodárskej blokáde Anglicka, pretože Angličan navrhoval obchodovať Rusku s Čínou! A čo sa týkalo Číny, Napoleon tu nemohol nič namietnuť.

Pri ruskom dvore sa potešili, keď Kurakin spočiatku informoval, že ho Napoleon pozýva na rannú audienciu, na ktorú vyzývali iba preto, „aby pohladiť po srsti". No zrazu o týždeň a to dokonca aj menej prichádza správa, že Napoleon odmietol zísť sa s Kurakinom. Čo? Prečo? Nikto nič nevedel. Vari sa vo vzťahoch dvoch imperátorov niečo zmenilo? Odpoveď na túto otázku nik nepoznal. Ale vo vzduchu bolo cítiť búrku.

Do vojny s Napoleonom zostávalo niečo menej ako 400 dní.       

  •  
    a podeliť sa