Milí priatelia, s poľutovaním sme nútení Vám oznámiť, že v rámci štruktúrnych zmien práce Hlasu Ruska /MIA Rossiya segodnya/ webová stránka Hlasu Ruska v slovenskom jazyku a facebooková stránka sa nebudú viac obnovovať. Ďakujeme všetkým našim návštevníkom a expertom a všetkým tým, kto nás podporoval a pomáhal v práci v internetovom priestore.
16 júna 2010, 19:19

Časť siedma

Časť siedma

  Paríž. Jar roka 1811. Bol to rok, keď vo Francúzsku nečakane vypukla zdĺhavá hospodárska kríza. Napoleon ani netušil, že takéto niečo je možné. Situácia sa komplikovala každý mesiac.

Paríž. Jar roka 1811.

Bol to rok, keď vo Francúzsku nečakane vypukla zdĺhavá hospodárska kríza. Napoleon ani netušil, že takéto niečo je možné. Situácia sa komplikovala každý mesiac. Bankroty nasledovali jeden po druhom. V marci roka 1811 Napoleon nariadil poskytnúť amienskym továrnikom subvencie vo výške 1 milión a hneď nakúpil za dva milióny tovar v Ruane, Saint-Cantine a Ghente. Obrovské subvencie boli asignované aj Lyonu. Ale to všetko bolo iba kvapka v mori.

Priemyselníci a obchodníci úctivo sa sťažovali Elyzejskému palácu, že blokáda Anglicka značne znížila ich príjmy. Nemajú surovinu. Vkorisťujúc porazené národy jeho cisárske veličenstvo zredukovalo v celej Európe kúpyschopnosť spotrebiteľov. Svojvoľným zhabaním skladísk tovaru a zúrením nezákonnosti  a zvole vojenských a colných náčelníkov (fabrikanti to sformulovali inakšie, oveľa láskavejšie) cisár môže podkopať možnosť normálneho úverovania, bez ktorého ani priemysel ani obchod nemôžu existovať.

V Ruane nezamestnanosť dosiahla tak hrozivé meradlá a stroskotanie fabrikantov bolo natoľko očividné, že Napoleon bol nútený asignovať 15 miliónov na podporenie zanikajúcich manufaktúr. Vysokí úradníci  nadobudli väčšiu smelosť. Správca Francúzskej banky bez okolkov povedal 7. mája cisárovi, že pokorené krajiny sú príliš zbedačené a že pred ich dobytím francúzsky tovar mal väčší odbyt, ako potom.

U majiteľov celej rady pradiarní, textilných manufaktúr z 12 tisíc robotníkov by neostala ani piata časť, keby Napoleon nenariadil poskytnúť im súrnu subvenciu vo výške 1,5 milióna zlatých frankov. Všetci si uvedomujú, že napraviť tento katastrofálny stav dokáže iba nový vojna. Alexander tomu verí a neverí.

Jeho hlavný utešovateľ knieža Kurakin mu posiela správu, že podľa chýrov  sa ho chystajú pozvať na rannú audienciu k Napoleonovi. Podľa protokolu takéto pozvanie nemôže znamenať nič zlého, pretože sa na takéto stretnutia zvyčajne pripúšťajú len favoriti a favoritky. Takže nedôjde  k žiadnym prekvapeniam. Ale jeho suzerén - ruský cisár - napriek týmto uisteniam je nervózny. U dvora kolujú nepríjemné chýry. Čo ak Napoleon zasa všetkých prekabáti a namiesto naklonenosti prejaví nevraživosť?

V skutočnosti Alexander má dôvody očakávať, že Napoleon sa môže nahnevať. Neuplynul ani mesiac po tom, ako v Archangeľskom prístave zakotvili tri lode s exotickým koloniálnym tovarom z Anglicka. A to napriek sľubu ruského cisára, že nikdy, pod žiadnou zámienkou nepripustí obchod s úhlavným nepriateľom Francúzska. Napoleon mal dosť zvedov, ktorí ho mohli informovať, že sa dohoda o zastavení obchodu s Angličanmi porušuje.

Skrátka Alexander bol si istý, že rozhovor veľvyslanca s európskym vladárom nebude ľahký. Vedel to, ale spoliehal sa na výrečnosť svojho „diplomatického slávika". Bol to verný priateľ jeho otca - cisára Pavla, ktorého ešte veľká Katarína nazývala „papagájom" (kvôli jeho láske ku krikľavým odevom), ale „múdrym papagájom".

*****

Kto bol knieža Kurakin? Podľa súčasníkov, ktorí poznali Alexandra Borisoviča „ešte pred potopou", číže veľmi dávno,  bol to najpríjemnejší človek. Ľudia, ktorí ho videli v kúpeľni, hovorili, že postavu mal ako Apolón. Vôbec to nebola planá poznámka. Keď v Paríži dávali raz Mozartovu operu Don Giovanni, mladá kňažná  Bagrationová, uznávaná svetská krásavica, manželka slávneho hrdinu vojny roka 1812 (ktorá asi zo svojim manželom nežila spolu ani deň) zvolala: „Veď je to náš Alexander Borisovič!" Naozaj, súčasníci prv, ako začínali hovoriť o záležitostiach tohto roztomilého kniežaťa, vždy pripomínali človeku, ktorý kniežaťa nepoznal, že od mladí sa mu narodilo asi dvadsať detí a všetci boli nemanželské. Po rokoch, vo veku, keď človek nadobúda autoritu v spoločnosti a nevraživosť v spomienkach súčasníkov, tento údaj sa zväčšil desaťkrát.

Nech to je ako je, ale keď vyvstala otázka, kto má reprezentovať záujmy Ruska u dvora Korzického diabla, samotný Napoleon navrhol Kurakina. „Čože?" „Prečo?" Alexander Borisovič Kurakin nerád sa zahlboval do vecí! Múdri ľudia u Bonapartova dvora vraveli: „Napoleon ako rozhodný človek rád má do činenia s milovníkmi miera". Čo sa týka „miera", mali pravdu. Keď krátko pred vojenskou koalíciou s Rakúskom, ktorá vyústila do zdrvenia ruských a rakúskych vojsk pri Slavkove, v štábe Alexandra posudzovali bilanciu síl v Európe a otázke, či to stojí za to - podporovať Rakúšan, väčšina ministrov dvora sa vyslovila za to. Proti bol iba Kurakin. Tlačili naňho. Známy politický činiteľ tých čias Adam Čartoryžskij kričal: „Už aj Balkán je ohrozený, južné hranice Ruska sú vystavené hrozbe z Turecka, ktoré nabádajú k vojne z Paríža, ani naše územia pri Čiernom mori nie sú v bezpečí... Na druhej strane, - uzavrel Adam Čartoryžskij, - veľká ríša nemôže byť ľahostajná ani voči záležitostiam Európy". Vtedajší minister dvora Viktor Kočubej (hovorili o ňom, že to bol najkrajší minister u Alexandrova dvora) bol za to, aby  sa vojská nechali v Európe v nádeji na zväz s Anglickom, ale knieža Kurakin sa ho opýtal: „Viktor Pavlovič, ak si sa rozhodol bojovať proti Francúzsku, máš vedieť, že Rusko na to ešte nie je pripravené". „A kedy, knieža, Rusko bolo pripravené? - oponoval Kočubej. - Ešte sa nestalo, aby Rusko bolo na vojnu pripravené, to mu ale nebránilo vyhrávať vojny..."

Napoleon tento vtip poznal a keď nadišiel čas vybrať si, koho pozvať z Petrohradu, prosil Alexandra, aby poslal práve kniežaťa Kurakina. Alexander túto prosbu splnil a nezmýlil sa. Keď začali prichádzať správy o tak zvaných „ranných audienciách", na ktoré podľa tradície pripúšťali iba favoritov, u ruského dvora tlieskali múdrosti mladého panovníka a prešibanosti jeho starého veľvyslanca. Čo sa týka prešibanosti, nebolo to také jednoznačné. Alexandrovi sa nepáčilo, keď mu hovorili, že Kurakin rozptyľuje Bonaparta rozprávaním o zabitom cisárovi Pavlovi. Je to pravda, že Napoleona vždy zaujímalo, či naozaj do toho bol zapletený Pavlov syn Alexander. Ale nepatrilo sa, aby sa francúzsky panovník pýtal na to ruského veľvyslanca. Na druhej strane nik iný sa nemohol považovať  za kompetentného v tejto otázke. Vec je v tom, že Saša Kurakin bol synovcom Nikitu Panina - vychovávateľa mladého Pavla Petroviča Romanova - a rástol spolu s nim.

Takže mal plnú dôveru mladého cisárova syna.  Svoje vzdelanie mladý knieža zavŕšil na Leydenskej univerzite. Hovoril v štyroch jazykoch. V roku, keď malý Mozart bol slávnym „zázračným dieťaťom" a udelili mu najprestížnejší vo svete hudobný rad, ktorý dovoľoval jeho držiteľovi považovať seba za šľachtica, Kurakin sa dostal do Senátu. Aj ten sa dal označil za „zázračné dieťa" - podľa toho, ako rýchlo robil kariéru, pretože sa do Senátu dostal vo veku 23 rokov.

A tak toto už staršie „zázračne dieťa" teraz bránilo záujmy nielen Alexandra, ale aj celého ruského štátu. Či bol z jeho pobytu v Paríži osoh? Či ho netreba bolo vymeniť za kohosi mladšieho a šikovnejšieho? Tieto otázky nastoľovali v Petrohrade. Ale samotný Kurakin nič o tom nevedel. Ako nik nevedel, že pred začiatkom vojny proti Francúzsku ostávalo menej, ako 800 dní.

  •  
    a podeliť sa