Milí priatelia, s poľutovaním sme nútení Vám oznámiť, že v rámci štruktúrnych zmien práce Hlasu Ruska /MIA Rossiya segodnya/ webová stránka Hlasu Ruska v slovenskom jazyku a facebooková stránka sa nebudú viac obnovovať. Ďakujeme všetkým našim návštevníkom a expertom a všetkým tým, kto nás podporoval a pomáhal v práci v internetovom priestore.
15 júna 2010, 15:04

Časť šiesta

Časť šiesta

Paríž. Francúzsko. August 1810 Emisári Alexandra informujú z Viedne, /a informácii z Viedne Alexander nevieme prečo veľmi dôveroval.

Paríž. Francúzsko. August 1810

Emisári Alexandra informujú z Viedne, /a informácii z Viedne Alexander nevieme prečo veľmi dôveroval. Žartoval, že príbuzní ženy vždy vedia o mužovi viac, ako vie sám muž o sebe/ že Napoleon túži obrodiť Byzantský projekt. Bolo to veľmi čudné.

Francúzsko sa pokúšalo, pokým malo zlé vzťahy s Rakúskom, zahrávať si s Osmanskou ríšou. Ale teraz, kedy sa Rakúsko fakticky stalo vazalným kráľovstvom - načo je to? Ohľadne vazalského kráľovstva mali radcovia Alexandra pravdu. Napoleon z Viedne takisto, okrem otrockého pochlebovania, v tie roky už nič nepočul. Keď porodila imperátorka Mária Luiza v roku 1811 syna, dediča  impéria  Napoleona, vo Viedni vydali zaujímavú rytinu, ktorá potešila dvor, zobrazujúcu Matku Božiu s tvárou Márie Luizy s dieťaťom Kristom na rukách ponášajúcim  sa na novorodeného „rímskeho kráľa" a na oblakoch hore bolo vidieť samého Boha s tvárou Napoleona.

Slovom, nebolo tej vulgárnosti, takej kuriozity a nezmyselnosti, ktorá by sa nepoužila, ak sa to týkalo toho, aby ešte raz vyjadriť parížskemu vládcovi svoje city otrockého pochlebovania, náboženskej úcty a hysterického nadšenia.

Inštinkt a rozum hovorili tým, kto mal väčší intelekt a politický čuch, napríklad tomu samému Metternichovi, že veľké impérium Napoleona nie je jav nadlho. Ale strach útoku zahlušil hlas rozumu tak v Rakúsku, ako aj v Prusku. Strach pred všemocným zaťom urobil pána Metternicha  a imperátora Františka takým istým pokorným sluhom Napoleona, akým bol nastrašený pruský imperátor Fridrich-Wilhelm III. V roku 1810 - 1812 si dokonca aj veľmi skeptickí ľudia začínali uvedomovať úplnú nemožnosť rýchleho úspešného boja proti Napoleonovi. Teda načo prejavoval Napoleon dobrý vzťah k Alexandrovi? Načo bol potrebný takému gigantovi Byzantský projekt? Bola to záhada, ktorú radcovia Alexandra lúštili počnúc od roka 1810.

V Sank Peterburgu znovu nahliadli do zásuvky. Spod súkna dostali zápisy Kataríny o Caryhrade a začali hovoriť o aktuálnosti tejto idey. Zaškrípali perá a zazneli slová: „Ak budeme mať šťastie a dosiahneme víťazstvo nad Turkami, Rusko má šancu vybudovať nové Byzantské impérium - bábkový voči Rusku grécky štát. Najzaujímavejšie je to, že na tieto účely bol už pripravený Imperátor. Postarala sa o to autorka projektu - Katarína  Veľká. Imperátorom obrodeného Byzantska sa mal stať Konstantín Pavlovič, veľké knieža a syn Pavla Petroviča. Za týmto účelom mu dali na znamenie babičkinej viery, že vnuk bude vládnuť Konstantinopolu, dokonca meno Konstantín

Alexander bol nemálo prekvapený, keď mu knieža Kurakin oznámil, že dokonca sám Voltaire vyzýval Katarínu dôjsť vo vojne s Turkami do Istanbulu, znovu ho zmeniť na Konstantinopol, zničiť Turecko a zachrániť balkánskych kresťanov. Keď sa Alexander opýtal svojho veľvyslanca, nakoľko bol Voltaire seriózny v korešpodencii s Katarínou v tejto otázke, veľvyslanec odpovedal, že  viac seriózny ani nemohol byť, pretože dal ako filozof dokonca svojej korunovanej priateľke  praktickú radu: pre väčšiu podobnosť so starodávnymi hrdinskými činmi použiť v stepnom boji proti Turkom podobné vozy, aké používal Alexander Macedónsky. Ale pri Kataríne Konstantinopol nedobyli a následne sa na tento plán pozabudlo.

Ale spomenul si naň Napoleon. Ale čo by z toho mal Alexander? Ilúzie Alexandra voči Korzičanovi a jeho sľubom sa opäť rozhoreli. Vec tkvela v tom, že Napoleon urobil ešte v roku 1809 pred nasledovnou vojenskou koalíciou Ruska s Rakúskom proti Francúzsku, taktický manéver - obrátil sa na Alexandra s návrhom podporiť ho vo vojne proti Rakúsku. Na odvetu prisľúbil Napoleon Alexandrovi Halíciu - tú samú oblasť patriacu Rakúsku, ktorá sa podľa zámyslu Kataríny mala stať stredobodom novej Dácie alebo Nového Byzantska.

A čo ak sa Napoleon tiež seriózne pozeral na „grécky projekt"? A vôbec nechcel oblbnúť Alexandra, ako uisťovali mladého imperátora jeho radcovia, ale v skutočnosti realizoval projekt na vznik Nového Byzantska? Ale prečo?

Vtedy Alexander neuveril Napoleonovi a odmietol podporiť Francúza proti Viedenčanovi. Odmietol získať Halíciu iba preto, že by musel v roku 1809 pomáhať nenávidenému Bonapartovi. Ale čo ak urobil chybu? Veď ak by vtedy vznikla aliancia medzi Francúzskom a Ruskom - v roku 1910 by nestáli francúzske vojská na rieke Neman pri samých hraniciach Ruského impéria. Koľko bolo prepásnutých možností! A to iba za jeden rok. Hlava sa z toho točila.

Šľachta a aristokracia z druhej strany, Alexandra za takú facku Napoleonovi chválili. Zaťahovali ho do vojny, ale on sa tomu všemocne bránil. Celá Peterburgská spoločnosť sa všetkými silami snažila ukázať chladnosť francúzskemu veľvyslancovi Colencourovi v Peterburgu! Dámy sa naň demonštratívne pozerali lornetami, keď sa zjavil v spoločnosti. Muži sa správali voči nemu povýšeneckejšie. A cár to musel všetko kompenzovať! Ale čím bol cár láskavejší a srdečnejší k veľvyslancovi, tým demonštratívnejšie vykazovali svoje nepriateľstvo aristokratické kruhy tak „nového" Peterburgu, ako aj starej Moskvy. Ale od konca roka 1810 sa prestal Alexander brániť tomuto víťaziacemu hnutiu „strany vojny". Napoleon stále nevyvádzal vojská z Pruska a viedol hlavne akúsi hru s Poliakmi, pretože ho neopúšťali myšlienky o obnovení Poľska, čo ohrozovalo celistvosť ruských hraníc a mohla sa odtrhnúť aj Litva.

Anglicko so svojimi kolóniami a morami sa za druhé, ešte držalo, ale odtiaľ stále častejšie prichádzali správy o bankrotoch, o krache, o nezamestnanosti, o hroziacej revolúcii - slovom, o začínajúcom sa udusení Anglicka kontinentálnou blokádou. Španielski chudobní pastieri utekali pri zjavení sa francúzskych oddielov do horských dolín a lesov a odtiaľ pokračovali v bojoch. Ale Rakúsko nemohlo a nechcelo viesť podobný boj. Rusko? Bolo zjavne slabšie ako Napoleon: hanebne porazené pri Slavkove pri zbytočnej snahe pomôcť Rakúsku, zradilo Prusko v Tilzite. Počítať s dobrou vôľou korzického diabla sa teda nemohlo. Doposiaľ sú teórie, ktoré hlásajú niektori historici, že práve v tejto otázke dopustil Alexander najväčšiu chybu. Napoleon neplánoval tvrdo povinnú vojnu s Ruskom. Ak by vtedy mladý imperátor prejavil väčšiu pružnosť a obratnosť a súhlasil by s koalíciou s Napoleonom proti Rakúsku, mohlo by sa vyhnúť Vlasteneckej vojne v roku 1812. Mohlo by sa vyhnúť ľudským obetiam. Ale dejiny podobné nestrpia. Všetko bolo tak, ako bolo. Chyby urobili obe strany. Do vojny s Napoleonom zostávalo niečo menej ako 750 dní.  

  •  
    a podeliť sa