Milí priatelia, s poľutovaním sme nútení Vám oznámiť, že v rámci štruktúrnych zmien práce Hlasu Ruska /MIA Rossiya segodnya/ webová stránka Hlasu Ruska v slovenskom jazyku a facebooková stránka sa nebudú viac obnovovať. Ďakujeme všetkým našim návštevníkom a expertom a všetkým tým, kto nás podporoval a pomáhal v práci v internetovom priestore.
7 júna 2010, 11:06

Sankt-Peterburg

Sankt-Peterburg

  Z tajnej správy ruského vyslanca v Paríži kniežaťa Kurakina. «Vaša Výsosť, ako informujú moje zdroje, v metropole Francúzska sa pozoruje zníženie odbytu francúzskych tovarov.

Z tajnej správy ruského vyslanca v Paríži kniežaťa Kurakina. «Vaša Výsosť, ako informujú moje zdroje, v metropole Francúzska sa pozoruje zníženie odbytu francúzskych tovarov. Lyonský negociáni sa imperátorovi sťažujú, že na vine je tu - ruská colnica ...»

Zanecháme nasledovný text informácie. Tým viac, že ako hlása legenda, Alexander I. dočítal správu do tohto miesta a odhodil ju bokom so slovami:  «Už sa na mňa sťažujú Napoleonovi...» Bola to pravda.

Alexander krátko predtým podpísal výnos, na základe ktorého sa lyonský hodváb dovážaný do Ruska z Francúzska veľmi vysoko zdaňoval. V dôsledku toho vzrástli ceny na hodváb a šetrní moskovskí kupci ho začali menej kupovať. Na skladoch v Lyone sa v dôsledku toho začali kaziť tony kusov veľkolepej látky.

Teraz sa už nedá zistiť, kto to ruskému samovládcovi poradil. Ale Napoleon to hodnotil ako osobnú výzvu voči nemu! Jeho emisári ho z Peterburgu informovali, že do prístavu Archangelsk začalo každý deň prichádzať najmenej šesť lodí zo slobodných hanzejských miest pod neutrálnymi vlajkami (mali sa na zreteli americké alebo nemecké lode/. V skutočnosti to boli anglické plavidlá, ktoré dovážali do Ruska škoricu, koreniny z Indie, indigo a rôzne farbivá. Štátne colné poplatky na tieto koloniálne tovary neboli pritom také vysoké, ako na lyonský hodváb. Ale týmto sa reťaz «zločineckých» v očiach Bonaparta, Alexandrových výnosov nekončila.

Privezené anglické tovary šli z Ruska do celej Európy s označením „ruské". Ale všetci v Európe veľmi dobre vedeli, že najväčší podiel z takého obchodu získava predsa len Anglicko. Plány totálnej kontinentálnej blokády Anglicka, ktoré zamýšľal Napoleon a ktoré mali postaviť na kolená ekonomiku hrdého anglického národu, tak skrachovali. Táto situácia vznikla celkom nedávno. Pre samotného Alexandra to neboli najpríjemnejšie spomienky.

 

8. júla 1807  

Malé pruské mestečko Tilzit na rieke Neman. Dnes je to mesto Sovietsk v Kaliningradskej oblasti.

Práve tu sa skoro pred dvesto rokmi zišli uprostred rieky v hodvábnom stane dvaja imperátori. Stretnutie trvalo niekoľko hodín. Napoleon bol vytrvalý, Alexander výrečný, úctivý a tvrdohlavý - „skutočný Byzantijec", ako sa neskôr vyjadril Napoleon. Samovládci hovorili o osude porazenej Bonapartom Európy. Rozhovor bol super tajný. Z očí do očí.  

Napoleon sa spočiatku ospravedlnil, že sa budú zhovárať v jeho rodnej reči, na čo Alexander podotkol, že v jeho krvi tečie francúzska krv, majúc tu na zreteli ďalekých predkov svojej matky - ovdovelej imperátorky Márie Fjodorovny, rodenej Sofie Márie Dorotey fon Vurtemberg. Napoleon na odvetu radostne kývol hlavou a rozhovor prešiel od svetských lichôtok k politickým otázkam.

Hlavný bod Tilzitskej zmluvy nezverejnili. Dlhý čas vedeli o ňom vôbec iba najbližší prívrženci Alexandra a Napoleona. Jeho podstata bola jednoduchá. Na otázku Napoleona, ako sa pozeráte na Anglicko, Alexander vyhlásil «Nenávidím Anglicko z celého srdca». «Vtedy nájdeme spolu s Vami spoločnú reč», - živo odpovedal Bonapart.  

Rusko a Francúzsko sa v dôsledku toho zaviazali navzájom si pomáhať v akejkoľvek útočnej a obrannej vojne, kde si to vyžiadajú okolnosti. Jednoducho povediac, Alexander bol nútený podpísať s Napoleonom vojenský pakt.

Napoleon navyše veľmi dlho posudzoval Rusko ako svojho najbližšieho spojenca. Je nesprávne tvrdiť, že medzi Ruskom a Francúzskom boli počas vlády Napoleona výlučne napäté vzťahy. Znamená to, že «hore vyššie» mohli byť vzťahy akokoľvek napäté, ale Napoleon veľmi dobre chápal, že z celej Európy je prvým spojencom Francúzska predsa len Rusko. «Nemci budú vždy hrať svoju hru a Rusi sú viac ľútostiví, nemôžu zradiť vlastné záujmy, ak pôjde o vzájomnú pomoc», - povedal raz Napoleon svojim najbližším.

Napoleon v dôsledku schôdzky v Tilzite žiadal a Alexander bol nútený súhlasiť, podporiť kontinentálnu blokádu Anglicka. Ani v jednom protokole sa to nezafixovalo, ale Alexander ústne sľúbil svojmu korunovanému bratovi, že viac ani jedna anglická loď nezájde do Archangelského prístavu. Napoleon si myslel, že tak ekonomika Anglicka skrachuje. No veľký stratég dospustil jednu chybu: nezohľadnil záujmy Ruska. Zhýčkaná Sankt-Peterburgská spoločnosť by tak nedostávala kávu, čínsky hodváb, koreniny, škoricu, exotické indické korenie a vôbec to, čo bolo na stránkach puškinského Eugena Onegina symbolom «nehy a útulnosti» prosperujúceho člena šľachtickej spoločnosti epochy Alexandra Prvého.

Keď Alexander povedal o týchto ponižujúcich podmienkach svojej matke, táto iba pohŕdavo odfrkla. Vraví sa, že 50 ročná imperátorka povedala jednu zničujúcu vetu: «Štát môže prežiť bez rozkoše a nehy, ale žena - nie! Ak nechcete stratiť svoje ženy a dcéry, pane, mali by ste niečo vymyslieť!»

Práve vtedy Alexander tajne nariadil dohovoriť sa s Angličanmi, aby všetok svoj tovar prepravovali ako aj prv na anglických lodiach, ale pod americkými vlajkami, alebo vlajkami slobodných hanzejských miest.  

Napoleon požiadal Alexandra ešte o jednu hroznú vec. Ukončiť export do Veľkej Británie ruského povrazu. Bola to najviac potrebná vec pre britskú flotilu. Bez takýchto lán sa nemohli vztýčiť plachty, nemohlo sa zakotviť a pristáť k brehu.  Rusko zaisťovalo takými povrazmi vtedy skoro celý svet. Najväčší podiel dodávok spadal na Anglicko. No Napoleon požiadal vyňať z rozpočtu ruského štátu túto položku na zozname príjmov. Alexander s tým súhlasil. Dlhé mesiace Napoleonovi dokladali, že Rusi presne plnia zmluvu. Povrazy sa nedodávajú a káva sa nepriváža. Chudáčik Napoleon! Bol v tejto otázke veľmi dôverčivý. Vynachádzaví Rusi našli okolitú cestu. A obchod šiel ako aj predtým, trochu sa znížila iba výmena tovarov a vyrástli aj ceny na samotný tovar.  

Jediné, čo sa nedalo vymeniť, to bol pre Alexandra pocit hanby zo schôdzky v Tilzite. Od chvíle rozlúčky s Napoleonom, kedy si Alexander pevne sám sľúbil, že ani jeden bod tejto zmluvy nesplní, sa v jeho srdci objavil strach pred Bonapartom. Nie strach pred vládcom, ale strach pred Korzikáncom ako človekom. Tento strach veľa mesiacov otravoval dušu Alexandra. Do vojny s Francúzskom zostávalo 815 dní.  

 

 

  •  
    a podeliť sa