Milí priatelia, s poľutovaním sme nútení Vám oznámiť, že v rámci štruktúrnych zmien práce Hlasu Ruska /MIA Rossiya segodnya/ webová stránka Hlasu Ruska v slovenskom jazyku a facebooková stránka sa nebudú viac obnovovať. Ďakujeme všetkým našim návštevníkom a expertom a všetkým tým, kto nás podporoval a pomáhal v práci v internetovom priestore.
22 apríla 2010, 16:57

Nezbavíme sa vojen, ak nepoznáme cenu života

Nezbavíme sa vojen, ak nepoznáme cenu života

Koncom apríla roka 1945 skoro ráno do ulíc Hradca Králové dorazili dve rozhojdané frontové nákladné autá. Prepravili sem sovietsky predvoj 2. Vzdušnej armády. Medzi nimi sa vynímalo veľmi mladé svetlovlasé dievča.


Stiahnuť audio file


Koncom apríla roka 1945 skoro ráno do ulíc Hradca Králové dorazili dve rozhojdané frontové nákladné autá. Prepravili sem sovietsky predvoj 2. Vzdušnej armády. Medzi nimi sa vynímalo veľmi mladé svetlovlasé dievča. Očarene sa dívala na topiace sa v záhradách „kráľovské mesto", ako si Rusi preložili zrozumiteľný pre slovanské ucho názov. Od tohto dňa uplynulo 65 rokov... Svetlovlasé dievča, teraz prababička, bývalá gardová slobodníčka 2. Vzdušnej armády, Moskovčanka Margaréta Subbotinová si pamätá na vojnu, ako keby sa všetko odohrávalo iba včera:

- Náš front postupoval veľmi rýchlo a vytvoril sa koridor, ktorým predvoj 2. Vzdušnej armády vstúpil do Československa. Za nami boli dlhé roky vojny, bitky o Stalingrad, Ukrajinu, Varšavu a Drážďany.  Vlastne spod Drážďan náš útvar aj poslali do Československa. Išli sme v noci. A keď sa na úsvite autá zastavili v Hradci Králové, neverili sme očiam. Všade boli kvitnúce stromy, z domov vychádzali usmievaví ľudia, ponúkali nám pohostenie. Ale bolo treba pracovať - chystať lietadlá pre bojové lety. Čo je pravda, z letiska Hradca lietali opačným smerom - do zázemia,  kde ešte odporovala skupina vojsk nepriateľa.

V apríli roka 1945 Margaréta Subbotinová mala 19 rokov. Ak všetko spočítame, zistíme, že pre ňu sa vojna začala, keď mala... štrnásť. Učila sa na ošetrovateľku v škole, ktorú začiatkom vojny premenili na nemocnicu, študentov dali do niekoľkých iných škôl. Margaréta sa dostala do leteckej školy a odtiaľto - na front.

- Na rok 1941 si spomínam, ako na horor: nekompletné útvary, ústup vojsk, zranení a zabití, - rozpráva Margaréta Subbotinová. - Mnohé naše posádky, ktoré odleteli plniť bojovú úlohu lietadlom Il-2 s neobrnenou kabínou, zahynuli... Ale v roku 1942 začali dodávať iné stroje. Lietadlá značky Il už dokázali niesť 600 kilogramov bômb. Nemci sa smrteľne báli našich bombardérov s červenými hviezdami.

600 kilogramov bômb... A každú z nich Margaréta Subbotinová musela prepraviť pod „brucho" bojového lietadla. A takto vybavovať jedno lietadlo po druhom. Niekedy ich štartovalo šesť v priebehu jedného dňa.

- Pekelná práca, - priznala sa Margaréta Alexandrovna, - dá sa povedať, že je to nad sily jedného dievčaťa. Ale kto vtedy na to myslel? Všetci sme chceli iba jedno - ubrániť Vlasť pred nepriateľom. Vojenská práca ovplyvnila zdravotný stav. A predsa som po vojne porodila štyri detí a ešte pracovala som v poliklinike, viedla som domácnosť. Manžela som si našla dobrého, bol to náš letec Kolja Subbotin. Boli sme spolu polstoročia v šťastí a láske. Myslím si, že som šťastná".

Aj vo svojom  pokročilom veku Margaréta Subbotinová pozorne sleduje všetko, čo sa odohráva vo svete, ktorý teraz naráža na iné hrozby. „Kým si ľudia neuvedomia naozajstnú cenu života, jeho unikátnosť a neopakovateľnosť, nič sa nezmení, - je si istá veteránka. - Videli sme, ako v najlepších svojich rokoch hynuli krásni, nadaní, niekedy unikátni ľudia. Vyzývam všetkých, aby boli znášanliví voči tým, ktorí sa na nás neponášajú, inakšie zmýšľajú, vyznávajú iné náboženstvo. Ak tu nebude živná pôda  pre nenávisť, fašizmus sa neobrodí, vo svete neostane miesto pre zlo a násilie. Vtedy na fronte sme to dobre pochopili..."

  •  
    a podeliť sa