Milí priatelia, s poľutovaním sme nútení Vám oznámiť, že v rámci štruktúrnych zmien práce Hlasu Ruska /MIA Rossiya segodnya/ webová stránka Hlasu Ruska v slovenskom jazyku a facebooková stránka sa nebudú viac obnovovať. Ďakujeme všetkým našim návštevníkom a expertom a všetkým tým, kto nás podporoval a pomáhal v práci v internetovom priestore.
26 októbra 2009, 16:01

(VIDEO) Ako sme pracovali počas 2. svetovej vojny

V súvislosti s 80. výročím rozhlasovej stanice Hlas Ruska pokračujeme v zoznámení vás, vážení poslucháči, s tými, ktorí boli našimi kolegami za rôznych čias.

Jiří TauferV súvislosti s 80. výročím rozhlasovej stanice Hlas Ruska pokračujeme v zoznámení vás, vážení poslucháči, s tými, ktorí boli našimi kolegami za rôznych čias. Napríklad známy český básnik Jiří Taufer pracoval v našom rozhlase v rokoch 2. svetovej vojny, keď ho z bezpečnostných dôvodov premiestnili z Moskvy do mesta na Volge Kujbyšev (terajšia Samara). Zachovali sa stránky jeho spomienok.

„Na začiatku vojny bola založená redakcia, ktorej pracovníci pripravovali relácie v bulharskom, srbskom, českom a slovenskom jazykoch. Nebolo nás vtedy veľa, poviem len toľko, že odborníci v češtine sa dali spočítať na prstoch jednej ruky, — spomína si Jiří Taufer. – Bol som prekladateľom a hlásateľom, ba určitý čas som pracoval aj ako zodpovedný redaktor. Prekladali sme správy Sovietskeho informačného byra, v ktorých sa hovorilo o udalostiach na fronte. Pamätám sa, že sme pracovali 10-12 hodín denne: od 3. hodiny popoludnia až do 2. či 3. hodiny noci. Voľné dni sme nemali. Bola tu hrozná vojna, nik nemyslel na to, aby si oddýchol.

Pamätám sa na veľkú miestnosť s troma dlhými stolmi, na nich stáli lampy so zelenými sklenenými tienidlami. Zvuk klávesníc písacích strojov, tiché hlasy prekladateľov, ktorí si overovali texty v rôznych jazykoch. Na jednotlivom stolčeku pri stene – rozohriaty elektrický sporák s vždy prekypujúcou kávou! Keď bol preklad hotový, nasledoval beh po schodoch so stránkami našich textov na 4. poschodie, kde bolo štúdio. Pred očami vždy boli veľké ručičky hodín! Boli pre nás dôležitejšie, ako tie malé, ktoré ukazovali hodiny – také je špecifikum rozhlasu.

Dvakrát v priebehu pracovného dňa sme rozprávali v éteri o zmenách na fronte, robili sme prehľady sovietskej a zahraničnej tlače, pripravovali sme satirickú reláciu so skvelými, ostrými protifašistickými pamfletmi Iľju Erenburga. Keď prichádzali súrne správy, napríklad, o tom, že vojská Wermachtu boli odhodené od Moskvy alebo bola prelomená blokáda Leningradu, tieto texty hneď niesli do štúdia po stránkach, aby sa radostné správy okamžite dostali do éteru! Pamätám sa, ako sme sedeli so zapnutými mikrofónmi a čítali relácie a naše štúdio sa otriasalo kvôli paľbe protilietadlových diel počas nočných náletov hitlerovského letectva na mestá na Volge. Bolo to v rozhodujúcich dňoch hrdinskej bitky pri Stalingrade. Keď vo februári nadišiel nezabudnuteľný deň začiatku kontraútoku Červenej armády pri Volge, keď obrovský počet nemeckých vojakov a dôstojníkov vrátane poľného maršala Paulusa sa dostal do obkľúčenia a upadol do zajatia, bolo treba potlačiť v sebe túžbu vybehnúť von s radostnými výkrikmi! Nie, museli sme si zasa sadnúť za stroj, aby sme čo najrýchlejšie preložili správu do češtiny a potom strmhlav leteli na 4. poschodie do štúdia, prečítali túto správu a takto potešili našich ďalekých poslucháčov! Pamätám sa, že sme sa s kolegyňou paní Macháčovou dokonca hádali, kto túto správu prečíta – ona alebo ja? Veď sme si uvedomovali, že sa teraz začne nová etapa 2. svetovej vojny, ktorá bude viesť k definitívnemu zdrveniu fašizmu a k oslobodeniu národov vtedy ešte okupovaných hitlerovcami európskych krajín.
Áno, boli to nezabudnuteľné chvíle, keď sme oznámili, že Červená armáda zvíťazila pri Stalingrade, že Nemcov odhodili od brehov Volgy. V takýchto chvíľach človek zabúda na ustatosť! Aj teraz stačí, aby som zavrel oči, aby som si v pamäti vybavil tieto nepokojné noci, počas ktorých zo 4. poschodia vysokej budovy rádiové vlny pod modro-čiernou oblohou ďaleko unášali slová nedeje o tom, že 2. svetová vojna sa skončí úplným zdrvením fašizmu, že Hitler a jeho kati budú nevyhnutne potrestaní za všetky ich beštiálne zločiny.

Myslím si, že už samotné slová „Hovorí Moskva! Hovorí Moskva!“, ktoré zneli v rôznych jazykoch, prinášali elán a vieru v to, že žiadna 1000-ročná ríša existovať nebude! Že Slovania a iné národy nebudú otrokmi pri pánoch árijského pôvodu!

Doteraz sa mi vybavujú v pamäti tváre milých priateľov, ktorí boli bojovníkmi neviditeľného, ale dobre počuteľného frontu boja o naše spoločné víťazstvo. Pamätám sa na dlhú postavu a bradatú tvár šéfredaktora Leva Čerňavského. Spomínam si pravdaže na paní Macháčovú, ktorá tak isto, ako ja, bola prekladateľkou a hlásateľkou. Pamätám sa na usmievavého redaktora Iľju Kochana, kučeravého majestátneho speváka Karena Chačaturova, ktorý skvelo spieval české a slovenské piesne. Pamätám sa na zvukových operátorov Nadeždu Snežkovovú a Konstantína Vinokurova a tiež na vedúceho technického oddelenia Pavla Čerňaka. Pamätám sa, ako svorne sme všetci pracovali. A samozrejme, som hrdý na to, že patrím k dejinám zahraničného vysielania z Moskvy!“ – napísal vo svojich spomienkach básnik Jiří Taufer.

 

Z archívnych nahrávok rozhlasovej stanice Hlas Ruska. Fragment relácie Asie Chajretdinovej venovanej Anne Marly — francúzskej speváčke a autorke mnohých piesní. Stala sa známou po zložení Piesne partizánov, ktorá sa stala neoficiálnou hymnou Francúzskeho odboja v Druhej svetovej vojne… Anna Marly /rodená Anna Jurievna Betulinská/ sa narodila v Sankt Peterburgu v šľachtickej rodine vynútenej po Októbrovej revolúcii emigrovať do Francúzska.


  •  
    a podeliť sa