Milí priatelia, s poľutovaním sme nútení Vám oznámiť, že v rámci štruktúrnych zmien práce Hlasu Ruska /MIA Rossiya segodnya/ webová stránka Hlasu Ruska v slovenskom jazyku a facebooková stránka sa nebudú viac obnovovať. Ďakujeme všetkým našim návštevníkom a expertom a všetkým tým, kto nás podporoval a pomáhal v práci v internetovom priestore.
28 septembra 2009, 14:29

Nájde Európa vlastný hlas?

Pozorujúc súčasnú evolúciu medzinárodnej situácie by známy francúzsky dramaturg Jean Girode povedal: „Studená vojna nebude. Prinajmenej najbližšie roky.“ Slovo odovzdávame spravodajcovi Borisovi Tumanovi.

Pozorujúc súčasnú evolúciu medzinárodnej situácie by známy francúzsky dramaturg Jean Girode povedal: „Studená vojna nebude. Prinajmenej najbližšie roky.“ Slovo odovzdávame spravodajcovi Borisovi Tumanovi.
Rusko a Spojené štáty našli skutočne zmierujúce momenty v otázke rozmiestnenia prvkov amerického protiraketového systému obrany a probléme jadrových pretenzií Teheránu a vyhlasujú takisto o svojej pripravenosti znížiť počet strategických útočných zbraní. Všetko prebieha celkovo dobre. Ale predsa ma len niečo v tomto procese znepokojuje. Nie som vôbec proti užitočnému zblíženiu medzi dvoma svetovými jadrovými veľmocami. Iba sa pýtam, prečo sú iní spokojní s tým, že sa zúčastnili na tomto dialógu ako diváci. Niektorí preto, aby podporili jednu zo strán schvaľujúcim, alebo dokonca ľahostajným mlčaním a iní preto, aby vyťažili z tohto procesu vlastnú a často mizernú výhodu.
Všimnite si, mňa, ako ruského občana by malo tešiť, že moja krajina zostáva ako aj v minulosti jedným z rozhodujúcich faktorov pre osud našej planéty. Ale vec spočíva v tom, že situácia vo svete sa po skončení studenej vojny radikálne zmenila. Na základe logiky by mala táto zmena pomôcť rovnomernejšie rozdeliť zodpovednosť v kolektívnom riadení nášho sveta. Nedá sa povedať, že taká nevyhnutnosť sa plne ignorovala. Ale táto kolektívna zodpovednosť sa charakterizuje podstatnou disproporciou.
Nedávna zmena veľkej dvadsiatky na svetové hospodárske fórum, ktoré fakticky odsunulo do pozadia veľkú osmičku, skutočne ukazuje, že rozvoj v ekonomickom vzťahu krajiny, chápu zo všetkých kontinentov potrebu zjednotiť a koordinovať svoje úsilie a spoločne bojovať proti svetovej kríze. Ale väčšina členov veľkej dvadsiatky zďaleka nesúhlasí tak ochotne prevziať zodpovednosť, ak ide o problémy bezpečnosti, ktoré nie sú menej, ale naopak viac dôležité, pre našu budúcnosť. A tu myslím predovšetkým na Európu.
Buďme úprimní: Európa sa do príchodu Baracka Obamu iba tvárila, že uvedomele podporovala geopolitické záujmy republikánskej administrácie USA. V skutočnosti to bola čisto hedonistická pozícia založená na akejsi istote značnej časti Európanov o tom, že Američania prevezmú ich obranu v mimoriadne málo pravdepodobnom prípade vojny na európskom kontinente. Táto nezodpovedná pasívnosť mohla Európu draho stáť. Malá ilustrácia k tejto téze: prezident Sarkozy schválil rozhodnutie prezidenta Obamu zrieknuť sa protiraketového štítu v Európe. Z toho logicky vyplýva, že pán Sarkozy si od samého začiatku uvedomoval nebezpečenstvo, ktoré táto idea predstavovala pre Európu a pre jeho krajinu. Ale kde bolo vtedy Francúzsko a celá Európa, keď George Bush vyhlásil o tejto svojej iniciatíve?
Vravím to iba preto, aby zadať ešte jednu otázku, či sa chce Európa zamyslieť nad svojou zodpovednosťou v otázke svetovej bezpečnosti v situácii, kedy sa Spojené štáty ústami Baracka Obamu zriekli svojej megalománie mesiáša?

  •  
    a podeliť sa