Milí priatelia, s poľutovaním sme nútení Vám oznámiť, že v rámci štruktúrnych zmien práce Hlasu Ruska /MIA Rossiya segodnya/ webová stránka Hlasu Ruska v slovenskom jazyku a facebooková stránka sa nebudú viac obnovovať. Ďakujeme všetkým našim návštevníkom a expertom a všetkým tým, kto nás podporoval a pomáhal v práci v internetovom priestore.
28 augusta 2009, 15:18

Lýdia Gončarová – partizánska radistka

Od zahájenia Slovenského národného povstania, účastníkmi ktorého boli aj sovietski antifašisti, uplynulo 65 rokov. Bolo medzi nimi aj sympatické a celkom mladé ruské dievča Lýdia Gončarová z Moskvy.

памятник участникам СНВ фото РИА НовостиOd zahájenia Slovenského národného povstania, účastníkmi ktorého boli aj sovietski antifašisti, uplynulo 65 rokov. Bolo medzi nimi aj sympatické a celkom mladé ruské dievča Lýdia Gončarová z Moskvy. Začiatkom roka 1944 prešla prípravné kurzy radistov a nejaký čas pracovala v Ukrajinskom štábe partizánskeho hnutia.
- Kedy a ako sa dostala na Slovensko? 

- Leteli sme v noci zo 7. na 8. augusta 1944 na vojenskom lietadle na základňu partizána Veličko, ktorého dislokovali na Slovensku prv. Leteli sme s oddielom Bielika, — spomína Lýdia Gončarová. – Skákali sme s padákmi v noci na partizánske vatry. Veľmi som bola znepokojená. Všetko sa začalo z letiska. Popruhy na padáku mi boli veľmi veľké, veď vo svojich 17 rokov som bola malá a chudá! Museli ma obviazať silným povrazom. Upevnili na mne vysielačku, samopal, vrece s vecami a za pásom som mala dve granáty.
Do cieľa sme prileteli bez problémov, ale potom sa stalo niečo nečakané, — pokračuje Lýdia Gončarová. – Môj padák zanieslo na sklon hory a s nevídanou silou ma začalo ťahať nadol. Poranila som si nohu. Ale podarilo sa mi predsa len sfúknuť kupolu padáku, ale vstať samostatne som už nemohla. Podišli kolegovia, urobili nosidlá z tenkého prútia a odniesli ma na základňu. Tam mi moju nohu vyliečili. A začala som pracovať ako radistka hlavného štábu partizánskeho hnutia. Štáb, ktorý nejaký čas riadil Alexej Asmolov, sa nachádzal v Banskej Bystrici. Ale potom museli povstalci odísť do hôr a lesa.
Predstavme si na chvíľu prácu Lýdie Gončarovej a jej kolegov v takých podmienkach. Niekde na pni rozložili prijímač Severok a zapli zvuk. Do slúchadiel vtrhla zmes rôznych hlasov, hudby, znakov azbuky Morse a nejaké šumy a treskot! Niekedy sa zdalo, že ušné bubienky prasknú. Ale ruka radistu pomaly nalaďovala vysielačku a v éteri lovila znelku svojho dopisovateľa. Pracovali sme vo dne, v noci.
Lýdia Gončarová nechodila ako iní radisti do rozviedky a nezúčastnila sa na bojových operáciách, ale čo by robili povstalci bez ich zdalo by sa obyčajnej práce.“ Vďaka dobre naladenému spojeniu mohli vedúci Slovenského Národného povstania úspešne koordinovať operácie rôznych partizánskych oddielov. A na Slovensku ich nebolo málo! Rozhlasové spojenie pomáhalo organizovať rozsiahlu leteckú prepravu zo Sovietskeho zväzu zbraní, liekov a potravín pre partizánov. Na tých istých lietadlách sa na územie ZSSR prepravovali ťažko ranení partizáni a zachraňoval sa ich život pri najmenšej možnosti.
„Veľmi som hrdá na svoj prínos pre víťazstvo nad fašizmom. Som hrdá, že ma vyznamenali slovenským radom Partizánska hviezda“, — povedala Lýdia Gončarová.

  •  
    a podeliť sa