Milí priatelia, s poľutovaním sme nútení Vám oznámiť, že v rámci štruktúrnych zmien práce Hlasu Ruska /MIA Rossiya segodnya/ webová stránka Hlasu Ruska v slovenskom jazyku a facebooková stránka sa nebudú viac obnovovať. Ďakujeme všetkým našim návštevníkom a expertom a všetkým tým, kto nás podporoval a pomáhal v práci v internetovom priestore.
20 augusta 2009, 12:18

Aké to bolo? 70 rokov paktu Molotova-Ribbentropa

Dnes završujeme sériu relácií venovaných 70. výročiu paktu Molotova-Ribbentropa, ktorý podpísali v Moskve v auguste roka 1939. Teraz – pohľad na pakt z 21. storočia.

Za okolností, ktoré sa vytvorili v roku 1939, uzavretie zmluvy s fašistickým Nemeckom o neútočení bolo pre Sovietsky zväz jediným prístupným opatrením sebaobrany. Taký je obsah dokumentov, ktoré na rozhodnutie ruskej vonkajšej rozviedky nedávno prestali byť tajnými. Ako sa domnievajú spolupracujúci s rozviedkou analytici, pakt Molotova-Ribbentropa dovolil odvrátiť obsadenie nacistami Pobaltia s nasledovným premenením tejto oblasti na nástupište pre vpád na sovietske územie. 17. septembra roka 1939 poľskú hranicu prekročili útvary Červenej armády. Vychádza, že ZSSR v podstate sa zapojil do 2. svetovej vojny v roku 1939, nie 1941, ako to vždy zdôrazňoval Stalin. Poľsko prestalo existovať ako štát. Napriek normám medzinárodného práva výsledky jeho zdrvenia boli zakotvené v novej zmluve „o priateľstve a hranici“, ktorú podpísali Molotov a Ribbentrop 28. septembra roka 1939. Zmluva izolovala Sovietsky zväz od síl, ktoré čelili fašizmu. Na území ZSSR bola zakázaná akákoľvek protifašistická propaganda. Nemecko a ZSSR nadobudli spoločnú hranicu a útok jedného partnera na druhého sa stal otázkou času.

Je možné rôzne hodnotiť tieto fakty. Napríklad šéfredaktor časopisu Političeskij klass Vitalij Tretjakov si myslí, že napriek všetkým záporným stránkam pakt priniesol viac osohu, ako škody:

- 1. septembra roka 1939 všetky najväčšie európske veľmoci chceli čo najneskôr sa zapojiť do vojny, ktorá sa už fakticky začala, alebo usmerniť hlavný úder (hitlerovských vojsk) akýmsi protichodným od nich smerom. Každá krajina vychádzajúc z vlastných národných záujmov sa uchýlila do diplomatického manévrovania. Keď sa blíži grandiózna vojenská katastrofa, sotva je možné obviňovať vládu krajiny z toho, že sa snaží odstrániť aspoň na čas hrozbu svojmu obyvateľstvu a územiu. Sovietske vedenie si uvedomovalo, že skôr či neskôr môže dôjsť k útoku Hitlera. Samozrejme, Stalin musel v prvom rade brániť svoju krajinu. Ale západný výklad týchto udalostí najčastejšie využíva zjednodušené formulácie. Samozrejme, že vtedy naplno pracovala propaganda, existovala hrozba vnútorných sprisahaní – reálnych alebo domnelých. Stalin podrobil represáliám celú skupinu vojenských veliteľov, aj keď bol tu taktický, operatívny cieľ – odročiť pre Sovietsky zväz začiatok vojny, získať čas na lepšiu prípravu. Sčasti sa to dá považovať za uspokojenie agresora: konajú sa prehliadky, odstraňuje sa protifašistická rétorika, začínajú písať o priateľských vzťahoch Nemecka a Sovietskeho zväzu. Ale toto všetko je taktika. Hlavný cieľ ostáva ten istý: odročiť začiatok vojny. V podstate sa tak aj stalo. Získali poldruha roka. Bezpochyby, Stalin je diktátor, nedá sa proti tomu namietať. Ničil vnútorných nepriateľov alebo ľudí, ktorých za nich považoval. Ale Stalin nepôsobil ako jednotlivá postava, ktorá má zištné záujmy. Chápal záujmy Sovietskeho zväzu po svojom. V dôsledku realizácie dohôd v rámci paktu Molotov-Ribbentrop hranice Sovietskeho zväzu sa fakticky zhodli s hranicami bývalého Ruského impéria. Budúca línia zrážky hitlerovských vojsk so sovietskymi bola oddialená od Leningradu o niekoľko desiatkov kilometrov. Vedenie Sovietskeho zväzu všetkými spôsobmi a metódami sa snažilo zredukovať na minimum škodu a straty na územiach, ľuďoch a všetkom ostatnom po zapojení sa do 2. svetovej vojny, — domnieva sa redaktor časopisu Političeskij klass Vitalij Tretjakov

  •  
    a podeliť sa